MOTORKA
Kde sme to v knihe skončili? Aha! Skončili sme tam, kde mudrujem, že:
ŽIADNA PONUKA NIE JE SUPER, AK VÁS OHROZUJE NA ŽIVOTE.
Toto je tá slávna múdra veta, ktorú som počas našej cesty na Novom Zélande dookola piliňákovala, keď som niekomu popisovala tento „super kšeft“. Druhá múdra veta, ktorú som stále opakovala, znela: Stačilo, keby nám bol Jef povedal, že na prípravu motorky nemal čas, a že je tam „zopár“ životne dôležitých detailov, ktoré treba „dotiahnuť“, a pochopili by sme to.
Ale poďme postupne. Ponuka zatiaľ dávala zmysel a bola naozaj výhodná. Jef dva mesiace nepotreboval svoju motorku, mal nám ju predať a na konci našej cesty ju mal od nás odkúpiť za vopred dohodnutú nižšiu cenu, aby z toho niečo mal. Len pre osvieženie pamäte, motorka mala mať dobrú reťaz, dobrú zadnú rozetu, dobré brzdy a dobré pneumatiky.
Boli Vianoce 2023 a my vyrážame až 4.2.2024. Náš nový facebookový slovenský kamarát Roman sa podujal, že sa cez Vianoce pôjde na motorku pozrieť, keď bude mať cestu okolo. Jef nebol doma, ale poslal Romana do nezamknutej garáže obhliadnuť ten zázrak. Prvý úspech – Roman potvrdil, že motorka existuje! A hneď potom nám nahlásil zodratú zadnú pneumatiku a vyťahanú reťaz.
Hľadám diplomatický spôsob, ako Jefovi oznámiť, že motorka nie je v stave, v akom sľúbil. Snažíme sa dosiahnuť výmenu oboch životne dôležitých „detailov“. Tvrdíme, že bude lepšie spraviť to pred naším príchodom, aby sme nestrácali drahocenný čas, a sme presvedčení o tom, že ak sa reťaz a pneumatika objedná online, bude to lacnejšie než v kamennom obchode.
Jef tvrdí, že on by na takej pneumatike spravil kľudne ešte 3 000 km, a reťaz je úplne v poriadku. Hm, ale my sme ti povedali, že máme v pláne prejsť „celý“ Nový Zéland.
Keďže Roman nemal šancu zistiť, do akej miery možno tú ovisnutú reťaz dotiahnuť, nezostávalo nám nič iné, len veriť Jefovi, ktorý už na mňa skúšal svoje prvé manipulátorské ťahy: „Nikdy by som iného motorkára nevystavil riziku. Ja som predsa tiež cestovateľ a viem, aké je dôležité cítiť sa bezpečne na dvoch kolesách!“ Pustila som k písaniu radšej Peťa, lebo moje diplomatické pípanie na Jefa nezaberalo. Peťo píše jasnú správu:
„Zadné koleso má zodratú gumu a my ju chceme vymeniť!“
Nepomohlo. Verdikt naďalej znel, že 3 000 km to určite vydrží. Ale my odhadujeme viac kilometrov a budeme na nej dvaja aj s batožinou! Nezabralo ani to, že by sme si novú pneumatiku zaplatili online my, dali ju doručiť k nemu a on by ju dal vymeniť. Jef totiž nechcel míňať peniaze za jej výmenu a nechcel, aby mu tam potom ležala nedojazdená pneumatika. Chápem, ale čo my? Naveľa-naveľa, asi po týždni blbečkovania, súhlasil, že ak s pneumatikou prejdeme celý severný ostrov a vydržíme až do Wellingtonu, objedná tam novú pneumatiku, my prídeme do moto-servisu a vymenia nám ju. Ak však vymäkneme a vymeníme si ju predsa len skôr, platíme si ju sami a v žiadnom prípade nemáme objednávať čínsku značku Shinko, ale namakanú gumu, ktorú tam mal pôvodne on. Pozrela som sa na jej ceny na webe a kukučky sa mi pretočili. Šikovníček ten Jef. Vydržíme!
Tri januárové týždne som si s Jefom každý deň písala o znení zmluvy. Bolo vidno, že takto požičiava motorku po prvýkrát a občas na nás skúsil nejaký uletený nápad. Po pár dňoch doťahovania sa to vždy nejako utriaslo. Nič však neprekonalo tento geniálny nápad: „No, tak teraz, keď máme všetko dohodnuté, povedzte mi, kedy pošlete peniaze.“ Všetky kontrolky sa mi rozblikali načerveno.
Čo prosím??? On sa zbláznil!!!
Moja Jefom ťažko skúšaná trpezlivosť sa minula. Keď som si predstavila, koľko síl ma bude stáť diplomaticky mu napísať, či sa zbláznil, zúrila som. Už som bola vo fáze, keď ma riadne štval, dátum odchodu sa blížil a nemala som v zálohe žiadne iné riešenie. Možnosť, že motorku od nás na konci našej cesty odkúpi späť, bola ešte vždy rozhodujúca. Podarilo sa mi pozliepať nejaké diplomatické vety: „Jef, prosím ťa, vži sa do našej kože a predstav si, že by ti niekto na opačnom konci planéty povedal, aby si mu poslal 4 900 € za motorku, ktorú si ani nevidel. Keď prídeme, obzrieme motorku a až potom zaplatíme.“ Ustúpil a mne riadne odľahlo. Tu sa však vo mne niečo už vážne zlomilo a prestala som mať Jefa „rada“. Obral ma totiž o veľa síl, ktorých som už v januári nemala nazvyš. Nevadí, ide sa ďalej!
Jef možno nakoniec nebude až taký IDIOT. Čo tam ešte máš, milý Jef? Aha! Jasné!
Treba doriešiť, ako zaplatíme za motorku po našom príchode!
Navrhli sme mu platbu cez globálny účet Revolut alebo Wise, ktorý využívajú mnohí cestovatelia. Obe platformy používajú najlepší kurz a majú nízke prevodné poplatky. Hm, Jef to ale nepozná a musel by si to spojazdniť, čo zaberie cca 3 minúty času. Vysvitlo, že on vlastne nechce peniaze na účet, ale keš. Jef chcel byť užitočný a vyplodil toto: „Nemeňte si peniaze na letisku, je tam nevýhodný kurz. Nájdite si zmenáreň v meste.“
Chcelo sa mi plakať. Ty si fakt snaživý a užitočný, ale fakt IDIOT! Tak my pristaneme na Novom Zélande, nevyspatí po 47-hodinovej ceste, a v deň vášho najväčšieho štátneho sviatku Waitangi sa máme premávať po meste s tisíckami eur, hľadať v centre zmenáreň s dobrým kurzom a potom ísť s 9 300 NZD autobusom na sever pre motorku k tvojmu kamošovi?! Veď je 21. storočie! Stačí jeden klik! Nasleduje moja ďalšia, často opakovaná veta: „Ja to už nedám!“
Hm, moja milá, ako že nedáš? Veď to je ešte len začiatok. Keby si tak vedela, čo ťa s Jefom ešte čaká!
A to akože nechceš prejsť Nový Zéland na motorke?
Dohovorila som svojej zúfalej duši a pokračujem ďalej. Vysvetlila som Jefovi, že to naozaj nie je dobrý nápad, ale že môžem poprosiť ochotného Slováka Romana, aby nám poslúžil ako banka. On, našťastie, nie je idiot a má dokonca aj Wise. Peniaze pred odletom presunieme na jeho Wise účet a keď po obhliadke motorky povieme Romanovi, že ju berieme, Roman pošle peniaze Jefovi na jeho účet. Mala by to byť rýchlovka. Všetci zúčastnení súhlasili.
Jef to pripísal do zmluvy a veľký dôraz pri tom kládol na to, že Peťo pred zaplatením motorky nesmie robiť ani len testovaciu jazdu, lebo: „Čo ak by s motorkou spadol, kto za to ponesie zodpovednosť?“ A tiež pripísal, že administratívne nám uvoľní motorku, až keď mu peniaze prídu na účet. Predbehnem sa a preskočím na úplný koniec, pretože presne tieto dve podmienky si pri odovzdávaní motorky prekrútil podľa seba. Najprv sme mali motorku administratívne prepísať na jeho meno, potom mal jeho ďalší kamoš mechanik Brandon posúdiť, či je motorka v poriadku a až potom nám mal poslať peniaze. Génius!
OK, myslím, že nateraz je všetko dohodnuté. Alebo nie? Nie. Cinkol na mňa ďalší geniálny Jefov nápad: „Rozmýšľal som…“ Ups, to sa nezačína dobre. Jef píše: „Možno bude pre všetkých jednoduchšie, aby som po vašom zaplatení uvoľnil tú motorku v systéme ja ako majiteľ, ale vy ako kupujúci ju neprijmete a neprepíšete si tú motorku na seba. Ušetrí vám to 5€ poplatok a čas prepisovania motorky na pošte. Motorka tak bude v systéme 40 dní v stave, akoby ste predaj nepotvrdili, a na konci si ju len prijmem späť do vlastníctva. Motorka teda bude 40 dní v takom administratívnom vzduchoprázdne.“
Tak toto som si už musela prečítať asi 100x. Takže my si od teba kúpime motorku a nakoniec sa vlastne vôbec nestaneme jej majiteľmi len preto, aby sme ušetrili 5€ za prepis? To je fantastické! Pomóóóc! Buď som niečo nepochopila alebo je Jef už fakt korunovaný IDIOOOT! My predsa absolútne nemáme problém ísť na poštu a prepísať motorku jedným formulárom na Peťa a zaplatiť 5€ za prepis. Áno, presne takéto jednoduché to na Novom Zélande je.
Zúrila som. Nádych – výdych. Nasranými prstami som naťukala slušnú odpoveď: „Jef, nie, ďakujeme, ale my chceme tú motorku napísať na Peťa a zaplatiť poistku na jeho meno.“ To druhé bola taká polopravda, ale zdá sa, že to zabralo. „OK.“ napísal Jef.
Dorazili sme do Whangarei!
O našom prvom stretnutí s motorkou u Jefovho kamaráta Nika ste si už prečítali v knihe. Čakala nás teda motorka so zodranou zadnou gumou, nedotiahnuteľnou starou reťazou, a ešte k tomu aj výfuk bez krytu a bočné tašky, ktoré nepasovali na motorku. To, ako Niko s Peťom zmajstrovali kryt na výfuk z hliníkových rohových líšt na kachličky, ste si už prečítali v knihe. Pokračujeme v obhliadke ďalších sľúbených doplnkov. Redukcia na 12V zásuvku na nabíjanie telefónu nefunguje. Snažím sa byť statočná a neupadnúť do mdlôb. Jef v telefóne klame, že keď doviezol motorku k Nikovi, zásuvka fungovala a že nechápe, ako môžeme byť takí neshopní, že ju nevieme rozchodiť. Nádych – výdych. Klídek! Peťo ju určite opraví. Potrebujeme ju totiž na nabíjanie navigačky za jazdy aj na nabíjanie môjho mobilu na písanie pocitopisov!
Jef nám sľúbil aj tankvak, ktorý sa upevňuje na nádrž. Ten mal pre zmenu komplet vytrhnutý zips, takže ho nechávame u Nika. Namiesto tankvaku sme tam provizórne prigurtňovali náš malý ruksak.
Jef ma medzitým bombardoval ďalšími manipulátorskými správami: „Počujte, ak tú motorku nechcete, kľudne povedzte, nie je to žiaden problém.“ No paráda! On sa tvári, že je úplne nad vecou, ako že mu vôbec nezáleží na tom, či ju vezmeme a vlastne je plný pochopenia. Manipulátor! Veľmi dobre si tipol, že mi nezostal čas pripraviť náhradný plán a nemali sme v zálohe inú motorku. Vedel, že ju vezmeme a pre bezpečnosť dôležité „detailíky“ si doladíme. Tieto jeho manipulátorské vetičky ma však strašne vytáčali. O chvíľu Jef pritvrdil: „Mali by ste začať s transferom peňazí, lebo až potom môžete otestovať motorku. Švihnite si a už nezdržujte môjho kamoša Nika, je po nočnej.“ Ukazujem Nikovi tú správu a on len mávol rukou, že je v pohode, a ďalej pomáhal Peťovi. Napísala som Jefovi, aby na nás prestal tlačiť, že si predsa nebudeme kupovať motorku, na ktorej nebudeme môcť dvaja nabalení jazdiť. A že sám vie, že nie všetko je na nej v poriadku. Na to mi poslal výsmešného smajlíka. Zúrila som. Išla som za Peťom, aby som zistila, aká je situácia. Vyzeral už menej infarktovo:
Dáme to!
Kupujeme motorku na Novom Zélande v deň Peťových narodenín!
Peťo si splní sen a prejde Nový Zéland na motorke! Ani si neviete predstaviť, aká som bola po tom všetkom šťastná. Píšem Romanovi, ktorý už netrpezlivo čakal na znamenie, aby poslal peniaze Jefovi. Jef je spokojný. Zmenil tón svojich správ na barančekový: „Aký ste vy úžasne šikovný tím!“ Jasné, že sme, ty IDIOT!
Podpísali sme zmluvu, pofotili všetky nefungujúce DETAILY, berieme motorku a vraciame sa do kempu po veci. Je 19.00. Začíname improvizovať a strkať veci do bočných tašiek. Smerovka je, čuduj sa svete, pod ťarchou naplnenej bočnej tašky úplne ohnutá. Odmietam vyraziť, keď viem, že sa mi pod zadkom o chvíľu zlomí a vodiči neuvidia, že odbočujeme.
Píšem Jefovi. Prichádza od neho ďalšia drzá správa: „Určite ste tie tašky zle nasadili.“ A potom ďalšia „múdra“ veta: „A nebuď až taká perfekcionistka. Na cestách musíš byť pripravená na to, že nie všetko ide podľa plánu a treba improvizovať.“ Premenila som sa na príšeru. Zapojte fantáziu a sami si domyslite nadávky v počte 100 ks. Našťastie im ľudia v kempe nerozumeli a našťastie sme sa mohli vrátiť k Nikovi, ktorý na konci dlhého dňa dostal ten slávny nápad zdvihnúť tašky od výfuku a zo smerovky tak, že sme ich priviazali na rúčku od hrablí.
Geniálne! Až teraz naozaj vyrážame!
Ako už viete, ak by sme sa predsa len rozhodli vymeniť pneumatiku skôr, Jef nám zakázal kúpiť čínsku značku Shinko. Sľúbil nám, že ak na tej zodranej zvládneme prejsť severný ostrov, nová zadná pneumatika nás počká v jednej auto-dielni vo Wellingtone. Tak. Tipnite si, akú značku nám objednal on… Tadááá! No predsa Shinko! Takže, keď to malo ísť z našich peňazí, v žiadnom prípade nemáme kupovať Shinko, ale drahú pneumatiku, značku ktorej nám nadiktoval. Keďže sme však splnili jeho „podmienku“ a pneumatiku platí on, zrazu je aj Shinko dobré. Starý dobrý Jef sa nezaprie. Tu už ani nejde o tie peniaze, ale o princíp, dúfam, že mi rozumiete. Takto sa to proste nerobí.
V auto-dielni nám oznámili dve veci:
- Za výmenu pneumatiky platíme my. Veď ako inak? 🙂
- Naša reťaz je vyťahaná a čochvíľa môže spadnúť alebo sa pretrhnúť, treba ju vymeniť, ináč bude s nami a s motorkou zle! Južný ostrov je oveľa divokejší a dramatickejší a s touto reťazou to určite nedáme.
A tak mi Peťo kúpil novú zlatú retiazku za ďalších 165€. Vedela som, že u Jefa neobstojím, ale premárnila som svoju šancu mlčať. Mala som tú drzosť oháňať sa princípmi a napísať mu, že tento výdavok by mal znášať aspoň spolovice on, keďže dohoda bola „motorka s dobrými gumami a dobrou reťazou“. Nemohla som to predsa nechať len tak, nech nás nemá za sprostých.
Okrem „Svätých Jefových právd“ o tom, že tá motorka už nie jeho (tie „pravdy“ nájdete v knihe), prišla aj bonusová správa: „Tú reťaz ste určite nesprávne používali, keďže ste sa na motorke viezli dvaja.“ To snáď ani nie je možné! On si s tými manipuláciami a haluzami nedá pokoj?! Nesprávne sme používali reťaz? Tú reťaz, ktorú Peťo pravidelne čistil, mastil a doťahoval, aby nevisela a nechrapčala? Tú ovisnutú reťaz, ktorú som Jefovi na začiatku poslala na videu, a on tvrdil, že je takmer nová a stačí ju dotiahnuť? Chalanko sa už fakt necíti?
Nasledovala jeho urazená veta „UŽITE SI VAŠU DOVOLENKU DO 15.3.!“ a cca týždeň som mala od neho pokoj. Potom mi zrazu napísal, že má pre nás ten kryt na výfuk, a dal mi zoznam miest, kam ho môže poslať a my si ho môžeme vyzdvihnúť. Choď do… aj s tvojím krytom na výfuk. Na naše hrabľové riešenie mi nikto siahať nebude! Ani náhodou nerozmontujeme Nikov vynález a nebudeme s tým zase strácať čas. Kryt na výfuk nám aj tak nevyrieši problém s pravou taškou a ohnutou/zlomenou smerovkou. Žiadne také! Zostávame pri rúčke od hrablí!
Na jeho správu som vtedy ani neodpovedala. Evidentne ho to vytočilo, pretože pár dní pred stanoveným dátumom odovzdania motorky sa Jef začal sťažovať Romanovi, že s ním nekomunikujem, a pýtal sa, či náhodou nevie, kedy plánujeme motorku vrátiť a či ju vôbec plánujeme vrátiť. Mimochodom, to znie, ako keby sme ju mali len požičanú. Veď sme ju od neho kúpili a on už nie je majiteľ, tvrdil v jednej zo svojich svätých právd!
Nemýlila som sa, Jef je IDIOT!
On veľmi dobre vedel, kedy sme boli dohodnutí na vrátení motorky. A vedel aj to, že už pred 10-timi dňami som nakontaktovala jeho kamoša Brandona, aby som sa mu predstavila a dohodla čas, kedy v Jefovej neprítomnosti 15.3. odovzdáme motorku tak, ako to bolo stanovené v Jefovej zmluve, ktorú sme my, na rozdiel od neho, rešpektovali. Jef o tom musel vedieť, pretože mi vtedy Brandon oznámil: „Aká náhodička, zrovna dnes poobede sa tu má zastaviť Jef. Poviem mu, že je všetko OK a už sme v kontakte.“
Tak načo do toho Jef zaťahuje Romana a pýta sa ho, kedy a či vrátime motorku? Veď on bol „len“ naša banka?! Aby zase niekoho manipuloval! Bolo mi jasné, že Jef sa bál, že tú motorku predáme niekomu inému, a veruže sme po ceste mali viaceré ponuky. Nielen od motorkárov, u ktorých sme spali a ktorí sa dozvedeli o našom príbehu, ale aj od náhodných záujemcov na parkovisku. Viacerých motorkárov náš príbeh pohoršil. Neverili, že nám Jef tie dohodnuté peniaze vráti, a radili nám radšej predať motorku niekomu inému. My sme však naše slovo dodržali.
Posledný deň som mala na dráte obetavých Kiwi motorkárov, ktorí boli zvedaví, ako to dopadlo: Carl zo severu, Scott z Gisbornu, Peter s Nelsonu, no a na záver sme do všetkého zasvätili motorkára Chrisa, ktorý nám pri odovzdávaní motorky Brandonovi veľmi pomohol.
