Môj príbeh

Kto je Veronika Kapcová?

Som vášnivá cestovateľka, autorka projektu Latina na cestách, milujem Latinskú Ameriku, latino hudbu a salsu. Píšem, fotím a spoznávam miestnych ľudí, ktorých vnášam do mojich príbehov – Úsmevných pocitopisov. 

Inšpirujem a pobavím aj vás? Nechajte sa navnadiť! 

Môj príbeh začal, keď som bola malá. Už vtedy som vedela, že raz budem cestovať. Rodičia sa nad mojim snom len pousmiali. Písali sa totiž komunistické roky…

…potom predsa len prišla sloboda a viac ako 85 krajín 🙂

85+

krajín

1 pár

topánok

8 kg

v batohu

1000000+

kilometrov

Milujem...

… milujem ten pocit, keď pozriem do mapy, položím prst na ďaleké miesto na svete, zbalím pár vecí do ruksaku a vyrazím bez cestovky.

… milujem moje vzácne poklady – dobrodružné spomienky z ciest, nádherné farebné obrázky, ktoré sa vynárajú so zvukom, s vôňami a prinášajú nádherné pocity, ktoré mi rozosmejú dušu.

… milujem celou dušou cestovanie. Zavriem oči, privolám spomienky a pristihnem sa, že sa usmievam.

Ako som začala cestovať...

Ako malá som počula o dobrodruhoch, čo si vezmú batoh a vyrazia. Chcela som to byť aj ja. Chcela som cestovať ako tí chlpatí vlasatí dobrodruhovia v kaki handrách, s klobúkom lovca motýľov a jeepom Land Rover Defender. Plagát takého dobrodruha som mala v puberte na stene, namiesto Jon Bon Joviho. 

Zbierala som nejaký čas odvahu, odolávala námietkam a strachom mojich blízkych, rozmýšľala som, ako to zaplatím. Nevedela som ako na to. 

Áno, pocestovala som si trochu, ale nebolo to také echt dobrodružné – bola som si kúpiť mikimauzové tričko v Maďarsku, bola som v pionierskom tábore v Poľsku a po revolúcii vo Viedni, kúpiť si Wolkmena. Neskôr som získala štipendium na štúdium vo Francúzsku. 
Musíte uznať, že to nie je zas až tak dobrodružné : ).

Ocino mi zomrel, keď som bola malá a veľmi skoro som pocítila túžbu poradiť si v živote finančne sama. Po náročnom štúdiu vo Francúzsku som teda odišla na 2,5 roka do Londýna, zarobiť si tam v dennej a nočnej práci na slovenský byt. 

Túžba cestovať však neutíchala. Bola som ako kamienok, ktorý bol nachystaný v gumičke praku a čakala som, kým ma niečo vystrelí. 

Opäť to nevyzeralo, že budem tak skoro cestovať. Celý ten čas som nemala deň voľna, málo som spávala, bola som vyčerpaná a nastavila som sa na šetriaci režim.

Predstava, že by som vtedy dala nejaké peniaze na cestovanie, mi prišla ako krok späť na ceste za vytúženým bytom a oddialilo by to návrat na Slovensko. A navyše som si myslela, že cestovanie do exotiky je vždy drahá záležitosť s cestovkou.
V jednom momente som sa teda rozhodla, že je čas ísť domov dokončiť bytík. 

Latina

A potom sa to stalo. Za niekoľkoročné odriekanie som sa v marci 2006 obdarovala mojou prvou zaoceánskou cestou do Peru a Bolívie. S cestovkou. Veď predsa Machu Picchu musím vidieť! Zrazu bola LATINA vo svojom živle. Toto meno, mi dali moje dve guatemalské spolužiačky. Keď totiž niekde znejú tóny latino hudby, začnem sa slastne škeriť, mykať a neobsedím. 

V Peru som znovu počula svoje slová z detstva. Budem dobrodružne cestovať! To som ešte netušila, že raz budem žiť v Ekvádore, tancovať salsu, bachatu, merenge, sprevádzať turistov po Južnej Amerike a že na Kube začnem, z ničoho nič, rozumieť a „rozprávať“ po španielsky. Ako to s tou španielčinou bolo po pár kubánskych stimulos – rumoch, si prečítajte v knihe „Úsmevné pocitopisy“ : )

„Na dobrodružstvá môžeš rovno zabudnúť!”

Ale pekne postupne… po návrate z Peru to na mňa celé spadlo. Život na Slovensku ma po pár mesiacoch sklamal. Nevedela som si nájsť dobrú prácu a bála som sa, že tá obrovská chuť cestovať, ktorá vo mne už tak dlho drieme, sa nepremení v realitu. Čo teraz? Každý deň sa mi v hlave rodili úžasné cestovateľské nápady a ja som si ešte vždy myslela, že sú nedosiahnuteľné a veľa stoja. Vedela som, že bez cestovky sa to dá zvládnuť za menej, ale nevedela som ako na to.  Cítila som, že ešte než si nájdem prácu, potrebujem zažiť to echt dobrodružstvo bez cestovky, presne ako tí vlasatí chlpatí dobrodruhovia s Land Roverom : ). Začala som zháňať parťáka, veď predsa nemôžem ísť sama! A narazila som na ďalší problém. Buď nemali čas, peniaze alebo sa báli ísť bez cestovky.

Písal sa rok 2006 a Filip mi dal krídla. Áááááách!

Vtedy som sa stretla s kamošom Filipom. Navrhol mi, že juhovýchodná Ázia je parádna destinácia, kde sa žena môže naučiť cestovať sama. Juhovýchodná Ázia? Ja Latina? Veď tam sú určite samí Číňania. Stačilo, že som sa s nimi delila o ubytko v Londýne! Samozrejme preháňam, ale musím priznať, nejaké záblesky mojej hlúposti tam boli a za podobné zblúdilé úsudky by som sa dnes najradšej prefackala. Filip mi priniesol múdru knižku „Juhovýchodná Ázia“ z edície Lonely Planet, nad každým mojím „ale” mávol rukou a vystrčil ma z dverí.

Pochybnosti ma nahlodávali: „Veď počkaj, obanuješ!“

Moje odhodlanie ísť sama som pred mamou tajila. Tvrdila som, že sa konečne našiel parťák. A ako naschvál, privolala som tak skutočné pokušenie. Predstavte si, v lietadle smer Bangkok si vedľa mňa sadol ideálny chlapík. Konečne mal niekto rovnaký smer a rovnaké dátumy ako ja. Nastalo osem hodín skutočného pokušenia. Môj nový vnútorný hlas mi šepkal: „Opováž sa ísť s ním! Už si sa konečne rozhodla ísť sama!”. A starý vnútorný hlas ma zvádzal z cesty: „Ty si sa zbláznila! Fakt sama? Veď Filip je chlap, jemu sa ľahko hovorí, on si môže cestovať sám. Nevymýšľaj kraviny, drapni sa tohto sympaťáka a nepusti sa ho. Veď samú ťa môžu znásilniť, zabiť, rozkrájať a predať tvoje orgány. Veď počkaj, obanuješ!“

Vlastné krídla

Ako to dopadlo? Poďakovala som sa sympaťákovi z lietadla, nasadila vlastné krídla a viac som si ich nenechala pristrihnúť. Konečne! Odrazu vo mne všetko rezonovalo ako naladený klavír. Odvtedy som porozdávala kúsky svojej duše po mnohých krajinách. Zažila som veci v štýle : „Ooooo, takto sa to malo stať“, alebo „Ty brďo, dnes som bola fakt v správnom čase, na správnom mieste“ alebo „Jéémine, dnes sa mi stal ďalší cestovateľský zázrak!” A hlavne, naučila som sa cestovať s nízkym rozpočtom (3 putovné týždne v exotike za 1000-1200 EUR aj so spiatočnou letenkou) a zbaliť sa naľahko. Ako veľmi „naľahko“ sa dozviete aj v mojom článku: „Bez náhradnej podprsenky ani na krok“.

Odvtedy mám obrovskú chuť inšpirovať ostatných nesmelých a pomáhať im robiť prvé kroky v ceste za dobrodružstvom.
A tým, ktorí radšej cestujú z pohodlia domova, 
približujem ďaleké destinácie prostredníctvom svojich cestovateľských prezentácií a kníh zo série 
Úsmevné pocitopisy.

A čo bolo ďalej? Alebo druhé londýnske pokušenie.

Keď som sa vrátila z tejto prvej naozaj dobrodružnej chuťovečky v juhovýchodnej Ázii celá a nerozkrájaná, nič ma už nemohlo zastaviť. Dostala som dobre načasovaný email, v ktorom ma bývalý šéf zavolal späť do Londýna. Do toho Londýna, ktorý som predtým vlastne ani nevidela, nezažila, len odpracovala. Vrátila som sa do svojej londýnskej práce v prekladateľskej agentúre a môj šéf mal pre moje ďalšie dobrodružstvá veľké pochopenie. Síce on sám nie je chlpatý vlasatý dobrodruh, ale má Land Rover Defender, takže verím, že aj v ňom niekde drieme dobrodružná duša : ). 

Ja som svoj mini Land Rover Defender dostala ako romantickú hračkársku verziu k zásnubám. Ako to môj manžel všetko vymyslel, si prečítajte v mojom článku: „Ako si nenechať vybuchnúť zásnuby v Nikarague„. Skutočný Defender môže kľudne ostať aj naďalej mojim snom. Na dobrodružstvá sme si zatiaľ upravili Renault Kangoo a Volkswagen Transporter. Inšpiráciu, ako to urobiť, nájdete v časti NA MIERU. 


Cestovateľská „baktéria“

Nakazila som sa teda cestovateľskou závislosťou. Je to vysoko nákazlivá baktéria. Keď ju raz dostanete, niet na ňu liek a vy neviete prestať cestovať. Abstinenčné príznaky sa dajú zmierniť. U mňa funguje kombinovaný recept: plánovať ďalšiu cestu, cestovať alebo si čítať moje Úsmevné cestovateľské pocitopisy a na chvíľu tak pocestovať aspoň virtuálne. 

POCITOPISY SÚ UŽ NA SVETE! 
Nájdete ich tu.

 Dokonca aj ako eBook:

Pocitopisy

A teraz prichádza dôležité odhalenie. Ja som už v roku 2006 v juhovýchodnej Ázii bola vlastne bloger. Fakt! Netušila som čo to znamená, ale bola som bloger s obstarožnou zaklápacou tlačidlovou Nokiou, bez selfie-tyčky, bez wi-fi na hosteli a na cestách som k svojmu „blogovaniu“ používala stovky internetových kaviarní. Predstavte si, Instagram nebol (ááách) a Facebook vznikol len 2 roky predtým (hmmm). Posielala som teda každodenný email zdarného prežitia mojej VIP skupine: mama, rodina a kamoši. Nemala som od nich súhlas v súlade s GDPR a proste som ich brutálne spamovala. Každý deň! Nesťažovali sa. 

Práve naopak, chceli viac. Nečakala som, že sa ľudia na mojich Úsmevných pocitopisoch budú tak baviť, že si ich budú čítať pri kávičke alebo že ich majú na nočnom stolíku a tešia sa na ďalší diel. Uznajte, nebudem predsa písať smutné maily, keď v kópii je mama, a už vôbec nie, keď som na cestách šťastná a očarená.

Veľmi rada som v ľuďoch pestovala túto závislosť.
Veď cestovanie je nákazlivé! : )

Celé roky som strážila svoje pocitopisy v počítači a konečne som z nich napísala moje tri úsmevné knihy. Okrem pocitopisov som pre vás napísala aj sadu trikov a tipov, s ktorými by som sa rada podelila a pomohla vám tak pripraviť vaše dobrodružstvo. Niektoré tipy nájdete hore v časti Tipy/Triky a niektoré sú dostupné iba ako bonus po zakúpení knihy:

Bonusy:

 Svet je krásny! Poďte ho so mnou „objaviť“ : )