Ako si nenechať vybuchnúť zásnuby v Nikarague

Prezradím vám tajomstvo. Keď navštívim krajinu, v ktorej sú sopky, po mojom odchode zásadne nejaká vybuchne. Preto som ešte nebola na Novom Zélande, kamoška ma poprosila : )

Prebudila som po svojom odchode sopku na Islande, v Taliansku, na Jáve, v Guatemale, v Ekvádore, v Čile… , ale že prebudím sopku v Nicarague ešte pri príchode nikto nečakal. Ani môj nastávajúci snúbenec, dnes manžel, Peťo. Ešte sme len pristáli a čakali v rade na imigračnom oddelení, keď v správach v telke nad našimi hlavami vidím dym. Pozerám titulky pod reportážou a tam meno sopky, na ktorú sme na druhý deň mali liezť. Vraj tam zabilo 4 kravy. Neviem si pomôcť, ale z predchádzajúcich sopečných skúsenosti cítim, že za ich osud nesiem zodpovednosť. V duchu sa kravám ospravedlňujem.

Peťo sa ma nenápadne pýta: „To nie je náhodou tá, na ktorú sme mali zajtra liezť?“. Celkom prekvapená, že je v obraze, som prikývla. On sa nezvykne deň dopredu pýtať kam ideme. Na prípravu itineráru pred cestou som tu expert ja a on ho za jazdy vylepšuje svojim „ja“.  Zrazu sa vypytuje: „A nemáš tam v zálohe nejakú inú činnú sopku?“. Jasne že mám, ale na tú nemôžme ísť sami. Musím zohnať agentúru. Pustila som sa rýchlo do hľadania. Cerro Negro. To je ona. Zatiaľ nevybuchla, hoci jej neďaleká sestra sa už od rána pekne hnevala. 

Plán bol nasledovný. Dostaneme veľkú dosku a dupačky, také pevné montérky, vyšliapeme s tým na sopku, nakukneme do krátera a spustíme sa na doskách, ako na saniach dolu, po sopečnom prachu a v ňom si doškriabeme sklo na GoPro. Vzrúúúúúúšo! A bolo to tak. Užívali sme si, že stojíme na činnej sopke. Našli sme nejakú dymiacu dieru,  zapaľovali v nej drevené palice a obchytkávali sme drapľavé lávové kamene. Na vrchole sopky išlo zatiaľ všetko podľa plánu. Ale ja som ani náhodou netušila, že Peťo ma aj iný, tajný plán.

Celý čas sa tak divne usmieval, túlil sa a chodil okolo mňa. Hovorím si, jeho prvá exotická cesta, jeho prvá sopka…asi je dojatý. Zrazu sa postavil predo mňa, usmial sa a v sekunde tam už zas nebol. Žeby omdlel zo sopečných výparov? Hlavou mi na sekundu prebehlo, že mu asi došlo zle z toľkých cestovateľských emócií. Neomdlel, ale kľačal na teplom lávovom kameni, ako sopečný rytier a dal mi niečo malé hranaté. Hanblivo niečo sepkal a usmieval sa. NIE, nedošlo mu zle. ANO, bolo to slovo, ktoré nasledovalo, ale to slovo som už vykríkla ja…to vám je všetkým samozrejme jasné.

Vedľa nás stala američanka, ktorá začala tlieskať a jačať, že ona to celé videla a že ona hneď vedela, čo sa deje a ona to ešte aj odfotila. Ale späť k tomu, čo to vlastne videla, čo bolo to hranaté v mojej ruke. Predstavte si, Peťo chce so mnou navždy žiť a potrebuje na to moju ruku. Tak ma o ňu požiadal. Na nikaragujskej sopke Cerro Negro som dostala k zásnubám do dlane malé autíčko Land Rover Defender. 

Ešte teraz mi zviera srdce. Nič trefnejšie sa žene, ako ja, predsa nedá dať. Veď možno poznáte môj príbeh a viete ako moc mi šibe z tohto hranatého auta. Pred nejakým časom som nenápadne Peťovi naznačila: „Hhmmm, vieš, ja nie som z tých báb, čo postávajú pred výkladom klenotníctva, nevadí? Ja by som sa asi bála, že keby ťa raz napadlo, že mi dáš zásnubný prsteň, že ho stratím a že budeš smutný“. Tváril sa vtedy, že vôbec nevadí. Ale ako ho napadlo toto autíčko neviem. Ale vlastne viem, veď on je ten pravý a dostal za to moje ANO. 

Zábavné bolo potom sledovať reakcie z domova. Samozrejme som sa pochválila na FB a kamošky sa pýtali: „ A to ten zásnubný prsteň bol v tom autíčku?“, „A to znamená, že doma v garáži stojí naozajstné auto?“…ani tak, ani tak. Stačí mi úplne tento malý hranatý, s láskou vybraný, priamo z Anglicka objednaný mini model, ktorý nás síce nikam neodvezie, ale my ho so sebou vziať môžeme kamkoľvek : )

Tak vážení, mám pre vás ďalšiu dobre mienenú cestovateľskú radu: Keď najbližšie pôjdete na sopku, nenahnevajte ju! Môže sa stať, že ostanete na ocot.

Ďalšie úsmevné príbehy nájdete v mojej knihe Úsmevné pocitopisy:

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.