Transsibírska magistrála

Transsibírska Magistrála – ako som skrotila dežurnuju

Prečo som sa vybrala do Mongolska po legendárnej Transsibírskej magistrále?

Možno viete možno nie, Mongolsko bolo v 13. storočí najväčšou ríšou, aká kedy bola na svete.  Džingischán mal 500 žien, plus nejaké tie milenky. Mal o sebe vysokú mienku a kázal svojim deťom rozmnožovať sa, ako len vládzu. Aj preto má vo svete jeden muž z dvesto Džingisove gény. 

Už dlhšiu dobu som mala podozrenie, že by moje čierne vlasy, silné nohy a kočovné sklony mohli byť výsledkom nejakých Džingisových génov ; ). Aj preto som chcela okuknúť mojich možných “predkov”.  Ako to dopadlo, sa dozviete v ďalšom článku o Mongolsku, ktorý pre vás chystám.

Ale pekne postupne. 

Mohla som síce letieť do mongolského hlavného mesta Ulaan Baatar, ale to by som nebola ja, keby som to ešte nejak nevyhútala, pretože letenka do tak nezvyčajnej destinácie, ako je Mongolsko, nie je lacná. To, čo som ušetrila na letenke, som použila na cestu legendárnym vlakom. Vyrazila som teda v lete 2012 do Mongolska, Transsibírskou Magistrálou.

Ako vždy, pred každou cestou, som si naštudovala na rôznych cestovateľských fórach „čo-kde-ako-začo-načo“.  Netušila som, ako jednoducho sa dá lístok rezervovať online v angličtine, keď sa zaregistrujete na tejto stránke.

A musela som sa zmieriť s tým, že tentokrát to bude taká kratšia vlaková ochutnávka, lebo na celú Transsibírsku magistrálu som čas nemala. Samozrejme, že by sa mi páčilo byť vo vlaku dlho a napísať v ňom celý román ako Puškin, keby sa dožil… ale:

Môj úsek na magistrále bol teda medzi Novosibirsk a Ulaan-Ude a trval 2 dni. Kvôli času som nešla vlakom už z Moskvy. Ušetrila som tak 50 hodín a stihla som ten otvárací festivalový ceremoniál v Mongolsku. Takéto kombinácie ja priam zbožňujem a zatiaľ sa nestalo, že by po dôkladnej príprave niečo nevyšlo. Tfuj, tfuj tfuj! : ) 

Dočítala som sa tiež, že ono to po pár dňoch vo vlaku začne byť stále to isté:  adin berjoza, dva berjoza, tri berjoza,…  

Komunistickým odchovom pripravená na strohé ruské chovanie, som sa len pousmiala nad štekotom nasranej tety v predajnom okienku na nádhernej vlakovej stanici v Novosibirsk, kde som si zamenila online lístok za skutočný lístok.

Dežurnaja: „Na mňa si daj pozor devočka”

Teta v pokladničnom okienku bola len také zahrievacie kolo na našu dežurnuju. Každý vagón má svoju dievčinu alebo paniktorá sa oň stará. Naša mladá punkerka dežurnaja v sexi pančuškách mi pri vlaku vytrhla lístok z ruky. Vražedne zazrela v štýle „na mňa si daj pozor devočka” a drzím gestom mi nakázala nastúpiť a švihnúť si. Klásť zbytočné otázky by ma ani nenapadlo. Ale už som sa tešila, že si ju snáď skrotím. Tieto typy, čo štekajú, väčšinou nehryzú. 

Plastkartnaja

Tešila som sa, že na cestu smerom tam, sa mi podarilo rezervovať tú najnižšiu 3. triedu „plastkartnaja“, kde nás spalo v otvorenom priestore 54 ľudí. Bola som na to veľmi zvedavá. Pre zaujímavosť, aj číslo vlaku vám všeličo napovie. Čím nižšie číslo vlaku, tým modernejší vlak. Môj vlak mal číslo 2, takže som sa viezla v takmer vlakovej novinke. 

A ako to teda vyzerá s tými triedami?

Neviem ako vám, ale mne by bolo v 1. a 2. triede smutno a aj tak by som sa išla pozrieť na 3. triedu. Takto som v 3. triede bola jednou z nich a neprišla som do vagóna iba ako nevítaný očumovač z 1. triedy.  

Nastúpila som teda do vagónu a aj pre mňa, čo som už spala všelikde, bol prvý dojem dosť efektný. Visiace ruky a nohy, ospalé pohľady ľudí, spotené podpazušia chlpatých bruchatých krásavcov, ktorí v tom vlaku už sedeli 50 hodín z Moskvy, uvarení v 40°C horúčave. 

A jediná turistka v celom vagóne – ja : )

Výhra s číslom 38

Vyfasovala som posledné voľné lehátko č.38, ktorému sa vraj každý vyhýba, lebo je na kraji vagóna pri fajčiarskom kútiku a pri záchodoch, kde okrem smradu hrozila rušná premávka a trieskanie dverami. 

Pre mňa to nakoniec bola výhra s číslom 38, keďže v našom vagóne nebolo veľa fajčiarov a 40°C horúčava sa v strede vagónu už dala krájať. Ležať na kraji vagónu, otvoriť dvere a mať čerstvý vzduch bola fakt výhra. 

Dežurnaja mi prišla ešte raz roztrhať lístok a zhúkla na mňa, či chcem posteľné prádlo. „Nie, ďakujem, mám svoj voňavý spacáčik.“  Začala spodo mňa ťahať matrac, že mám z neho zliezť, lebo, že aj ten je posteľné prádlo. 
„No vieš čo, tú hnusnú vec, do ktorej prdelo od čias Stalina asi milión ľudí, si kľudne zober a už sa usmej, prosím ťa!!!“  Mám predsa vlastnú karimatku : ). Ruské krasotinky prekvapene nakúkali na moju výbavu.

Budeme ráno cvičiť?

Ja som zas nevedela oči spustiť z ich kraťasov. Každá jedna cestovala v mini mini bavlnených kraťasoch, čo končia pri šuške, akoby sa dohodli. Asi som si slabo prečítala údaje na vlakovom lístku!? Možno tam bolo niečo o povinnom Transsibírskom vlakovom úbore. To budeme ráno aj cvičiť? 

Dežurnaja si poctivo plnila úlohy, prezlečená do neuveriteľnej sexi zásterky, pod ktorou mala v tom horku len spodné prádlo, pravidelne umývala záchody a podlahu, menila posteľné prádlo, ….a esemeskovala. Pupkatí ruskí chlpáči za ňou naťahovali krky. 

Ani neviem, čím sa mi to podarilo, ale asi po 30 hodinách vo vlaku, sa na jej tvári mihol úsmev. Taký iba pre mňa. Prudko ho však zotrela, pre prípad, že by to podkopalo disciplínu.

Keď som videla, ako udržuje čistotu vo vagóne, dostala som odvahu odskočiť si. Záchody vo vlakoch ma nikdy nelákali, ale toto som si nemohla nechať ujsť. Wow! Aké prekvapko. Malo to všetko, čo má záchod mať. Ale to, že mi tam spadla na zem zubná kefka, ma teda vôbec nenadchlo.

Samovar

Vo vagóne bol samovar, ktorý uhlím udržovala pri živote večne nasraná dežurnaja nasranými pohybmi. Každých 10 minút išla okolo, nakukla, zaškrabala železnou tyčou vo vnútri, nasrane priložila a nasrane treskla dvierkami. 

Tento premakaný zázrak samovar poskytoval vrelú vodu na kávu, čaj a sušené polievky rôzneho typu, ktoré boli úplnou samozrejmosťou v batohu nás všetkých na magistrále. Je fajn mať zásoby, ale najlepšie sa aj tak najete, keď vlak stojí a na koľaje prídu domáci predávať vlastné uvarené dobroty. V okolí Bajkalu som teda striehla na bábušky s preslávenými údenáčmi. Mňam!

Keď už sme pri tom ruksaku…Transsibírsku magistrálu som síce absolvovala ešte s veľkým ruksakom, ale už nejaký čas sa snažím cestovať naľahko a len s príručnou batožinou. Do dnešného ruksaku by mi spolucestujúce už nič nepribalili. Nebýva v ňom totiž miesto. Ak ste zvedaví, ako sa balím len do príručnej batožiny, stiahnite si môj cestovateľský zoznam: 

„Nestavíme, máme spoždění“

Pozrite si video, ako sa vlak za jazdy zásobuje čistým posteľným prádlom z nákladného auta. Dodnes som nepochopila, prečo vlak nemohol zastaviť : )

Ako medzi Rusov zapadnúť

Ako ste si už všimli, cesta vlakom v 3. triede, „plastkartnaja“, je spôsob, ako sa medzi Rusov začleniť. Všade sa hrali karty, jedli sa slané rybičky, vyprážané kuriatka a ľudia mali pocit, že sa o mňa a jeden o druhého musia starať, prípadne sa na mňa pozerať. 

Zakrývali cudzích spiacich spolucestujúcich plachtou, aby im nedajbože v horúčavách nebola zima a ponúkali sa navzájom dobrotami.  

Boli fakt strašne zlatí. Moje dve spoluležiace ma chceli kŕmiť všetkým, čo sa len dalo. To, čo som si nechcela vziať, som si potom našla v ruksaku, keď som vystúpila. 

Vlak zastavil každých 4-5 hodín na 30 minút a spolucestujúce cítili za mňa zodpovednosť. Mala som od nich „nakázané“ príliš sa nevzďaľovať od vlaku.  Vzťahy so spoluležiacimi sa utužili natoľko , že sa „patrilo” v noci vstať, keď Nastenka vystupovala a vyprevadiť ju. Tak ako aj Svetlana mala pocit, že musí vstať o 4h ráno kvôli mne a vyprevadiť mňa ;-). 

Moskovský čas - všetok čas

Vagón mal vyvesený časový rozpis staníc. Keďže vlaky idú z Moskvy do Vladivostoku niekoľko dní, prechádzajú časovými pásmami. 

Príchody a odchody do staníc boli v Moskovskom čase. Bolo treba vždy trochu pocvičiť počty, aby som náhodou neprešvihla prestávku kvôli časovému posunu. 

Dokonca aj veľké staničné hodiny na každej stanici sú všade nastavené na Moskovský čas. 

Vlak mi nezdrhol a ja som úspešne dorazila na juh Ruska do Ulaan-Ude. Odtiaľ som išla busom 12h do Mongolska, do hlavného mesta Ulaan Baatar.

Južná vetva vlaku, v ktorej som sedela, síce pokračuje až do Mongolska, do Ulaan Baatar, ale trvá to ďalších 24 hodín a vlakový lístok je drahší, lebo je to už brané ako medzinárodný vlak

Prísť o 12h neskôr by znamenalo zmeškať začiatok najdôležitejšieho mongolského festivalu – Naadam. Ale o tomto fantastickom festivale a o mojej ceste po Mongolsku vám porozprávam v ďalších článkoch, ktoré pre vás chystám.

Po dvoch týždňoch strávených v Mongolsku som absolvovala celú túto cestu v opačnom smere. Vo vlaku sa mi ušla 2. trieda v kupé pre štyroch a nie 3. trieda s 54 ľuďmi. Taká škoda! : ) Už mi ostával len posledný cieľ:

Neprespať cestu okolo jazera Bajkal. Hm, že jazero! Obrovské ruské more! A samozrejme opäť som číhala, kedy budú bábušky na nástupišti predávať pod oknom údenú tresku.

Moje nadšenie z vlaku som neskrývala. Závidela som sama sebe, premýšľala som nad osudmi ľudí, ktorí tento vlak potrebujú, ako to tu vyzeralo v dávnych časoch. A vôbec nevadilo, že z okna boli vidno hlavne berjozy. Ten pocit, byť v tomto legendárnom vlaku spolu s miestnymi ľuďmi aspoň na pár dní, bol moc fajn.

Ak by ste si radi prečítali niektoré ďalšie pocitopisy z mojich ciest, nazrite do mojej knihy:

Na záver zopár info o Transsibírskej magistrále

Transsibírska magistrála spája Moskvu s Vladivostokom za 7-14 dní a má dĺžku 9 288 kilometrov. Je to najdlhšia stavba a najdlhšia nepretržitá železničná trať na svete. 

Stavba sa začala v máji 1891 pri Vladivostoku a skončila v októbri 1916. Celkovú elektrifikáciu dokončili v roku 2002. 

Zo severu na juh má 3 500 km. Všade tundra, tajga a step. Vo Vladivostoku alebo v Ulan-Ude cesta však nekončí.  Vlakom sa dá dostať až do Mongolska, Pekingu, Vietnamu, Uzbekistanu alebo do Lhasy. Nech sa páči, ale chce to čas : ) 

Toľko v krátkosti o tejto úžasnej trase.  

Niektorí z vás by možno Transsibírsku Magistrálu chceli zažiť.
Ako som si to zorganizovala ja?

Šťastnú cestu!