Mongolsko – veď ja (ne)viem jazdiť na koni!

Ázia /

Tento príbeh o Mongolsku uzatvára miniseriál predchádzajúcich článkov o tom, prečo som sa vybrala do Mongolska legendárnou Transsibírskou magistrálou a ako som túžila zažiť mongolský Festival Naadam. V skratke – išla som si do Mongolska preveriť, či nemám náhodou mongolské kočovné gény. Okukla som to tam – Mongoli sú síce fascinujúci ľudia, ale jedno je jasné – vôbec netancujú salsu : ). Takže podľa všetkého odtiaľ vietor nefúka a moje gény teda Džingischánove nie sú. Som predsa len Latina.

A čo sa dozviete v tomto článku vy?

  • Ak nie ste mongolská princezná, vybavte si radšej víza, budú sa hodiť.
  • Mongoli sú veľmi pohostinný národ, kvasenému kobyliemu mlieku neujdete.
  • Vedeli ste, že sa dá predstierať, že viete jazdiť na koni?
  • Ako sa nedopustiť „faux pas“, keď žijete u mongolských kočovníkov v jurte?
  • Džingischán daroval svetu zákony „Veľká Yasa“, ale z jeho dobývania ľudia zrovna neYasali.
  • Čo sa mi aj „napriek“ našej sprievodkyni podarilo navštíviť?
  • Ako zvyčajne, zopár (ne)praktických rád na cestu do Mongolska.
  • TOP rada: Vyberte sa do Mongolska radšej s vašimi vlastnými šibnutými kamarátmi, ktorých už aspoň trochu poznáte!

Začnem rovno od konca. Netušila som totiž, že sa moja cesta zmení na nočnú moru a ja si Mongolsko budem užívať až doma, z fotografií a spomienok. Vedela som, že keď mám na Mongolsko čas len dva týždne, navštíviť túto krajinu úplne sama nemôžem. Potrebovala by som na to aspoň dva mesiace.

Šamanská minulosť totiž naučila Mongolov žiť v súlade s prírodou, príliš ju nehnevať, a tak sa s vybudovaním fungujúcej infraštruktúry veľmi neponáhľajú. Vďaka tomu je to najmenej zničená krajina Ázie. Lenže ja, divoška turistka, zvyknutá cestovať sama, som sa musela pridať ku skupine ľudí, ktorú vytvorí agentúra, a dva týždne som teda bola zavretá s dvoma nemeckými bláznami v kórejskom minivane. 

Naša skupina nebola zrelá na náročnú cestu v izolácii, ale rovno na izolačku na psychiatrii. Dvaja starší nemeckí členovia skupiny boli na ňu zrelí už pred cestou. Vysvetlili mi, že namiesto odbornej psychiatrickej pomoci a liekov sa rozhodli hľadať pomoc v novoobjavenom budhistickom smerovaní na ich dobrodružnej ceste po Ázii… a práve tam kaziť dobrodružstvo iným ľuďom. 

Nie je to prvýkrát, čo som si všimla, že sa ľudia vydajú na cesty, aby „našli” samých seba. Prečo si ale našli aj mňa? Veď chceli nájsť seba! Ku koncu dvojtýždňového ponorkového výletu so šialeným nemeckým párikom v kórejskej plechovke na kolesách sme ja a ďalší dvaja „normálni“ členovia skupiny boli na tú psychiatriu zrelí tiež. Odporúčam vyhnúť sa podobnému zážitku a do Mongolska si so sebou zobrať vlastných šibnutých kamarátov.

Do Mongolska bez víz ako
mongolská princezná

Hneď pri vstupe do krajiny som si vyskúšala pohostinnosť, ktorou sú Mongoli známi, a ktorú dostávajú do vienka. Nemala som totiž mongolské víza. Dodnes neviem, na ktorom webe písali, že Slováci víza nepotrebujú. Omyl! Traja úradníci ma hneď prísne zobrali do kancelárie a riešili. Volali kade-tade a krútili hlavami.

Predstava, že sa to tu skončí, bola odporná.  Teta úradníčka po 30 minútach predsa len poľavila. Že ak mám fotku a 100 eur, tak mi na mieste to vízum vystaví. Samozrejme, veď na cestách mám predsa fotku vždy pri sebe!!! Aby som na nič nezabudla, mám predsa tento svoj premakaný zoznam!

Ups!!! Fotka sa nenašla. Snáď to nestroskotá na fotke?! Nestroskotalo. Dostala som vízum a na ňom napísané, že môžem vojsť do krajiny aj bez fotky : ). Zdá sa, že sú pripravení aj na takých ako ja. 

Moja nezvyčajná lajdáčina mi ale spätne dávala zmysel. V podstate som mala šťastie, že som si tie víza zle pozisťovala. Keby som vedela, že treba aj mongolské víza, časovo by som nestihla fascinujúci mongolský festival Naadam, o ktorom som vám písala v predošlom článku. Niektoré chyby vlastne hrajú do plánu. Bola som fakt šťastná a myslím, že to na mne bolo aj vidieť. Vystískať týchto troch úradníkov mi pripadalo divné, a tak som len ďakovala ako divá. 

Príchod do postkomunistického Mongolska bol prekvapením. Mala som podobné pocity návratu do minulosti ako pri návšteve komunistickej Kuby.
O nich si môžete prečítať v mojej knihe, ktorá vyšla na Vianoce 2021 a volá sa Úsmevné pocitopisy – Kuba, Nepál, Guatemala, Mexiko, Indonézia. 

Mongolsko mi pripomínalo skôr návrat do puberty, teda do chaosu po roku 1989. Čo tu postváral Stalin, ma mrzelo na každom kroku. Budhizmus, ktorý v 14. – 15. storočí zmierumilovnil mongolských bojovníkov, bol úplne potlačený. V roku 1937 dal Stalin vyvraždiť vyše 30 000 mníchov pod zámienkou, že kooperovali s Japonskom. Ostatní boli vyvezení na Sibír a budhistické chrámy vypálené a zrovnané so zemou.

Ako sa mi teda podarilo skončiť s dvoma bláznami v plechovej krabičke na kolesách ?

Po zúfalom hľadaní skupinky, ku ktorej by som sa mohla pridať, ma v jednej agentúre priradili k trom Nemcom: spomínaný párik bláznov okolo päťdesiatky
a jedna fajn mladá Nemka, Franka. Na cestách už boli 5 dní a zvyšok ich itinerára bol podobný môjmu. Hneď na druhý deň som mohla za nimi preletieť do hlavného mesta púšte Gobi, Dalanzadgad. Pridal sa ešte jeden mladý nemecký chalanisko, Denis. Prileteli sme do púšte, aby sme sa dozvedeli, že nás tento nemecký párik nepustí do auta. Vraj im je v trojke v tom 8-miestnom aute dobre, a že fakt sorry, a že auf wiedersehen. Uprostred púšte.

To neúprimné opakované „sorry, sorry, sorry“ sa vôbec nehodilo na ich šašovsky vyškerenú tvár. Vyjednávanie v zaprášenom mestečku na okraji púšte trvalo tri hodiny. Dvaja blázni nás oklamali, že si v agentúre priplatili viac peňazí, lebo nechceli mať v aute veľa ľudí a mohli sa tak natiahnuť, keď ich bolí chrbát v tom strašne rozbitom mongolskom teréne.

Agentúra tlačila po telefóne na sprievodkyňu, aby nás naložila, veď je v aute miesta dosť, a aby pokračovala. Nemci nemali zľutovania. Po troch hodinách, už ani neviem ako, sa mi ich podarilo presvedčiť, že to aspoň jeden deň vyskúšame a že tak dáme agentúre čas, nech to nejako vyrieši. Hm, to sme ešte nevedeli, že agentúre je to celé šumafuk a že blázni si na druhý deň už ani nespomenú, že nás tam deň predtým nechceli. 

Boli sme zvedaví, ako budeme spať. Nedostatok stanov len potvrdzoval, že to agentúra naozaj nemala premyslené. Sprievodkyňa sa naládovala do stanu ku dievčine Franke, ja s Denisom spolu v druhom stane ako takí „miláčikovia“. Dohodli sme sa na jednoduchých pravidlách nášho spoločného spania, čo prinieslo do debaty slová ako „súhlasím, zlatíčko“ alebo „súhlasím, miláčik“.  

Čo sa týka spania, nie som na cestách náročná. Spala som v posteli aj so škorpiónom, takže mladučký Denis, fakt, no problem. O tom, ako riešim lacné ubytovanie na cestách, sa dozviete v mojom eBooku Ubytovanie za babku – 11 trikov cestovateľky, ktorý si môžete stiahnuť zdarma tu  >>>

Nakoniec sme teda vyrazili všetci piati. Sranda a zbieranie materiálu na ďalšiu knihu sa mohlo začať. Moja „svadobná cesta“ s mladučkým Denisom a vtipy s tým spojené boli nevyčerpateľná studnica, čo aspoň trochu zachránilo pobyt v tejto šialenej kórejskej plechovke na kolesách.

Naša sprievodkyňa síce s láskou varila rôzne mongolské jedlá a prvé dni bola milá, ale jej prístup k nám sa menil podľa toho, ako ju štvali títo dvaja blázni a ako ju šéf stresoval na diaľku po telefóne. Po čase prestala byť dôveryhodná, neverili sme jej ani čo dýchla. Noc, ktorú sme mali stráviť u domácich v jurte, zrazu zmenila na stanovanie nadivoko, lebo už vraj bolo neskoro a pôvodný cieľ ešte ďaleko. Neverili sme jej a vypočítavali sme si to pomocou GPS.

Keď sme si pri prespávaní v mongolských kočovných jurtách (mongolský ger) chceli oprať, tak nám to zatrhla, lebo domáci vraj práve potrebujú lavór. Ten lavór tam aj naďalej ležal pohodený. Keď sme sa vo voľnom čase chceli ísť niekam prejsť, aby sme predýchali ponorku, v ktorej sme sa ocitli, mali sme to zakázané alebo ofrflané. Keď sa malo v programe jazdiť na koni, neverili sme jej, keď tvrdila, že sa s koňmi niečo stalo, a tak ich neprivedú. Máme vraj oddychovať. „Nie, ďakujem, oddychovala som včera a prišla som sem aj kvôli tým koňom.“ 

Mongolský princ

Raz, po podrobnom výsluchu, nám bolo dovolené odbehnúť si z nášho táboriska do dediny, pod zámienkou, že ideme na pivo. Chcela som si zaplatiť v dedine niekoho, kto mi požičia koňa. Ale bez mongolčiny ťažko. Rukami som zobrazovala, ako jazdím na koni a im sa zdalo, že si chcem oprať veci. Nechápem. Veď som dokonale napodobňovala jazykom klopot kopýt! Opakovali pohyby po mne a točili hlavou. Veď čo si, Mongol? Veď na koni si chcem zajazdiť! ; ) 

Zrazu môj miláčik Denis nádherne zaerdžal. Konečne nás to posunulo od prania prádla ku koňom. Ale ako vysvetlíte domorodcom, že by nejaký smiešny turista, akože ja, chcel zaplatiť za jazdu na koni ako na kolotoči. Prečo by som to vlastne robila, že? 

Denisa osvietilo a ukázal im peniaze a video, ako sedím na nejakom nehybnom koni pred pár dňami a už sme konečne dostali tip na dom, kde by sa to mohlo konať. Uf, ale dohodnúť sa tam bolo tiež ťažké. Vzdali sme to. Keď sme odchádzali, chlapík za nami kričal a ukazoval na smer nášho táboriska. Ok, nerozumela som mu, ale veď nechajme to tak. 

Večerali sme všetci pri rieke, keď tu zrazu ten istý chlapík docválal na naozajstnom koni ako mongolský princ. Aká romantika! Predstavte si to ako spomalený film. Tento nádherný kôň nebol žiadna mrcina, poslúchal na slovo a vedel aj chodiť…aj klusať, aj cválať. No mne skoro zabehlo. Bola som prezradená. Takže tajné „kolotočovanie“ na koni, ktoré sa malo konať niekde v dedine, za chrbtom našej sprievodkyne, už tajné nebude. Sprievodkyňa vypleštila oči. 

Vedeli ste, že sa dá predstierať, že viete jazdiť na koni?

Bála som sa, že mi túto príležitosť sprievodkyňa prekazí. Neostávalo mi nič iné, len sa tváriť, že viem jazdiť. Veď mám tie silné mongolské nohy. Ja, čo som sa vozila naposledy v detstve zhruba 2x na poníkovi a 2x na koňovi, som presvedčila Mongolov v štýle: „no problem, ja na koni hravo, ľavou zadnou“. Zakvačila som sa, koľko som vládala, a podľa inštrukcií som robila mongolské „čú-čúúú-čúúú“. Jednoduché! 

Kolotočovala som sa na ňom asi 30 minút. Viac som už nedokázala vydržať tú bolesť. Mongolské kone majú taký trasľavý poklus a nerátala som s tým, že drevené mongolské sedlo bez koženého tapacírungu robí modriny. Ale nebudem predsa mrnčať, že to bolí, keď už som zohnala koňa, čo sa dal nahovoriť na nejaký pohyb. Nebol čas na ďalšie inštrukcie a ani prispôsobiť strmene na dĺžku mojich nôh. Ide sa, kým si to nerozmyslí majiteľ koňa. 

Aby to tak nebolelo, treba sa vraj na strmene postaviť a vykloniť sa do boku, mimo koňa, ako tí vojaci v mojom článku o Festivale Naadam.

No, čo vám budem hovoriť – tu na videu sa tvárim, že viem jazdiť.
Výsledok si pozrite sami:

Toto bol náš sympatický šofér, ktorý nedbal na frflanie našej sprievodkyne, a pomohol mi všetko potrebné na jazdu tlmočiť.

Nakoniec sa povozil aj on aj sprievodkyňa. Bol to veľmi pekný moment v našom táborisku pri rieke. Došlo k dočasnému prímeriu. Dokonca aj našim budhistom došlo, že toto by kaziť nemali. 

Mongolom sa fakt nedá odolať

Ako to bolo s tou pravou mongolskou pohostinnosťou?

Kočovní Mongoli sú úžasní. Prežívali sme u ich naozaj veľmi silné momenty. Zažiť ich štedrosť, dobrotu v srdciach a v očiach. Väčšinu nocí sme za tie dva týždne prespali u nich v geroch. Pre nomáda ako ja je pohľad na kočovný mongolský ger úplný balzam na dušu.

 

Tento prekrásny mongolský ger sa tak stal na pár dní mojím domčekom. Prespať v gere bolo vždy úžasne nomádske. Rodina sa okamžite s láskou v tvári vysťahovala do vedľajšieho geru, kde spali na zemi. Pohostinnosť Mongolov je vychýrená. Púšť vie byť zradná a kočovný život po mnohých stránkach ťažký, a tak sú Mongoli vždy pripravení pomôcť, prichýliť a nakŕmiť aj nečakaného hosťa. 

Putujúci bez zaklopania vojde do geru a vie, že o neho bude postarané. Kedykoľvek sa stalo, že niekto jednoducho bez klopania vošiel k nám, mĺkvo si sadol na posteľ a pozeral sa. Samozrejme, že sme sa s ním chceli o všeličom rukami nohami „porozprávať“. 

V niektorých geroch nás už čakali a v niektorých nás prijali náhodne, keď sme počas daždivých nocí „nemohli“ postaviť stany, lebo psychicky krehkejšia časť našej výpravy si presadila, aby sme poprosili náhodnú rodinu o prenocovanie. Bola som za. Veď na cestách najradšej prespávam u domácich a sú to vždy tie najkrajšie chvíle. Ak si chcete prečítať moje zážitky z ubytovania u domácich, stiahnite si zdarma už spomínaný eBook Ubytovanie za babku – 11 trikov cestovateľky  >>>>

Nomádi, ktorí spolupracujú s agentúrami, mali vždy jeden ger nachystaný a my sme sa len spýtali, či majú voľné. Väčšinou spolu žijú dve-tri rodiny. Presúvajú sa, kočujú, 3 – 4x do roka podľa toho, ako ich stádo spasie trávu. Posúvajú sa medzi tými istými miestami a idú na  istotu. Dnes sa už nesťahujú na koňoch alebo na ťavách, ako v púšti Gobi, ale príde kamión a presťahuje ich. 

Nový ger sa dá kúpiť na trhu, poskladá sa z drevených súčiastok a stojí asi
1 000 dolárov. Keď sa zariadi, obsahuje všetko pre život v miniverzii. V mongolskom gere nenájdete nič nadbytočné, všetko má svoj presne určený účel. 

V strede je srdce geru a najčastejšie tam býva kachľová pec alebo varič, podľa toho, či žijú v meste alebo v divočine. Dokonca aj v malých mestách mnohí ľudia naďalej žijú v okrúhlych geroch. 

Najčastejšie palivo sú sušené ťavie alebo konské hovienka. Vďaka okrúhlemu tvaru geru sa potom teplo rovnomerne šíri po celej domácnosti. Prisahám, vôbec to nezapácha.

Nábytok zľava doprava: botník, kúpeľňový set, posteľ, skriňa, budhistický oltár, druhá posteľ, skriňa, sedlo, kredenc. Nábytok je buď rustikálny, maľovaný alebo lakovaný moderný. Na streche sa suší oblečenie a syry (ťaví, kozí, konský…). Spodný okraj geru sa dá vyhnúť dohora a tak sa vetrá. 

Dúfam, že som bola dobrým hosťom. Domáci sa tešili, keď mi chutili konské a ťavie syry, keď som bola zvedavá na miestne zvyky, dojatá z ich dobrých sŕdc, vďačná za pohostinnosť, a čo-to som si aj odpracovala. Pridávam nevymazateľné svedectvo o svojich odpracovaných zásluhách, aby ste si nemysleli, že som si tam len krochtala ako prasiatko a nič nerobila. 

A čo dobrého sme tam papkali?

Posaďte sa teda, ideme na to. Základ je mlieko, mäso, nudle. Mongoli nepijú čerstvo podojené mlieko, ale len prevarené. Mlieko slúži hlavne na výrobu syrov, tvarohu, kefírov, jogurtov, kvaseného mlieka… Zelenina sa je málo, pri kočovaní je ťažké ju dopestovať. Mäso je veľmi podstatné.

Buuz – plnené taštičky s mletým mäsom a cibuľkou.
Chušur – placky plnené baraním mäsom.
Banš – polievka s knedličkami.
Cuivan – nudlová zmes s duseným mäsom a zeleninou.
Chorchog – jahňa pečené na kameňoch.
Boodog – koza alebo svišť pečený opačne, teda vykuchané a opäť naložené do vlastnej, prevrátenej kože.
Lagman – hrubé rezance podobné špagetám s mäsom a dusenou zeleninou.
Öröm – hustá smotana.
Aaruul – sušený tvaroh.
Boorcog – ako dezert šišky.

Aby nám nevyschlo v krku dáme si:

Ajrag – fermentované kobylie mlieko.
Hoormog – fermentované ťavie mlieko.
Suutei Tsai – slaný čaj s mliekom.
Shimiin arkhi – mliečny likér.

Ajrag – kvasené kobylie mlieko
v krásnej mongolskej džingischánskej miske. Ajragu jednoducho neujdete. : )

Suutei Tsai – slaný mongolský čaj s mliekom. Ten sa zdá byť dilema aj pre mňa. A to som v džungli červy jedla. : )

Milujem jahňa v akejkoľvek úprave

U mojej mami bolo vždy tak čisto, že SA DALO zo zeme jesť. Hmm, aj v Mongolsku SA DÁVALO zo zeme jesť. Jahňa nastrihali nožničkami na zemi na novinách a prvé vzorky koštovali malé zafúľané ručičky. Liečik Endiex, keď to videl, už-už vyskakoval z lekárničky. Ukľudnila som ho, že na paniku je ešte skoro. Vytipovala som si kúsok mäska a ten som hypnotizovala, nech sa neskotúľa z novín na dlážku. Ukázala som naň prštekom, pridala prosebný úsmev a kamoško bol môj. Mňam, taká lakocinka.

Ako sa nedopustiť „faux pas“, keď žijete u mongolských kočovníkov v gere

  • Keď vojdete dnu, hneď sa dajte doľava. To je strana pre hostí. Hneď sa posaďte, nečakajte, kým vás usadia. Ostať stáť alebo byť v podrepe je pre nich neslušné.
  • Ak máte pre nich darček, podajte im ho hneď.
  • Dostanete najesť a napiť. Je to dar a ten sa neodmieta. Ak vám to nechutí, kľudne to položte, ale nehovorte vopred, že si to nevezmete.
  • Prijímajte od nich oboma rukami alebo pravou rukou tak, že ľavou si chyťte pravý lakeť. Aby tak došlo k spojeniu s predmetom a energia prešla aj srdcom.
  • Pohyb v gere má presne dané pravidlá. Pohybujte sa v ňom v smere hodinových ručičiek.
  • Pri spánku sa snažte mať nohy natočené smerom von z geru a nie smerom k oltáru, či ohňu.
  • Nikdy neklopte na ger a nerozprávajte na domáceho cez prah. Je to považované za neslušné. Jednoducho vojdite, ste vítaní.
  • Nikdy nešliapte na prah, keď vchádzate. Prah je považovaný za krk geru, to znamená, že ho priškrtíte.
  • Nikdy neprekračujte stredové tyče a neopierajte sa o konštrukciu geru.
  • V gere je zakázané pískať.
  • Nohy sú považované za špinavé, takže sa nimi ničoho a nikoho nedotýkajte, nikoho neprekračujte.
  • Do ohňa nikdy nehádžte odpadky.
  • Nedotýkajte sa hlavy ani klobúka druhého človeka.
  • Keď si dávate klobúk dolu z hlavy, položte ho otvorom smerom nadol.

Zákony „Veľká Yasa“

Vedeli ste o tom, čo všetko, okrem zaujímavých génov, ponúkli Džingischán a mongolská kultúra svetu? Tak napríklad, tu vznikli základy právneho systému, ktorým sa inšpiroval celý svet, prezumpcia neviny, Džingischán zaviedol diplomatickú imunitu pre poslov, spisovanie zveri a povolil len zimné poľovačky, aby sa dostalo mäso každému. Ustanovil, že manželka sa nedá predať a kúpiť. Po tom, ako mu uniesli jeho mladú ženu, Džingischán ustanovil únos za trestný čin a za krádež zvieraťa zo stáda dal trest smrti. 

Zaviedol pečiatky, stanovil rolu hlavného súdneho úradníka, ktorý mal zhromažďovať a uchovávať všetky dokumenty zo súdneho procesu, ktoré sa potom mohli použiť pri recidíve zločinca, prípadne boli použité ako podklad pre neskorší trest smrti…

Toto všetko predstavovalo sociálnu revolúciu a reformu tradičného štátneho a právneho systému, prinieslo to nielen pravidlá a povinnosti, ale aj privilégiá a väčšiu spravodlivosť v rámci krajiny. To, čo sa dialo na dobyvačných výpravách, už také spravodlivé nebolo. Džingischánove vojská vraj vždy dali vojnovým zajatcom možnosť pridať sa na mongolskú stranu ešte predtým, než ich zabili. Predstavte si, mnohí sa radi pridali ; ). 

Dodnes veľa zákonov západných kultúr spočíva na zákonoch „Veľká Yasa“, ktoré vytvoril Džingischán. Pomohlo to presvedčiť dobývané národy, aby sa s radosťou stali súčasťou Mongolskej ríše? : )

„Úsmevné pocitopisy“

O ďalších podrobnejších zážitkoch a pocitopisoch v Mongolsku by som dočasne pomlčala. Nechám si ich do niektorej mojej budúcej knihy zo série „Úsmevné pocitopisy“. 
Čakanie si môžete vyplniť čítaním dvoch tlačených kníh, ktoré už sú v predaji a rozmiali už tisíce čitateľov. Kliknite a nájdete ju tu >>>>>>>>

Ale prezradím vám aspoň miesta, na ktoré sme sa dostali, a to niekedy hlavne vďaka nášmu milému šoférovi, ktorý sa nenechal presvedčiť sprievodkyňou, keď tvrdila, že niektoré veci už vidieť netreba. On sa pekne držal itineráru.

Podarilo sa nám vidieť:

Yolyn am

Ľadový kaňon, kde je kus ľadu zašprajcovaný v skale – pokojne môžete vynechať.

Khongoryn els (Spievajúce piesky)

Výstup na západ slnka na najvyššej pieskovej dune v púšti Gobi – URČITE NEVYNECHAŤ

Teplé pramene Tsenkher

Tie nikto, ale naozaj nikto, po 10 dňoch neporiadnej hygieny nechcel vynechať. 

Tuvkhun monastery

Peknučký budhistický chrám vysoko na kopci v lese – jeden z mála, ktoré Stalin nezničil.

Terkhiin tsagaan

Biele jazero.

Kharkhorin

V roku 1220 hlavné mesto Mongolskej ríše. Po páde mongolskej ríše bol potom v 16. storočí zo zbytkov mesta vystavaný prvý budhistický chrám Erdene Zuu (Sto pokladov), ako prvé centrum Lamaizmu v Mongolsku.

Erdene Zuu

Budhistický chrám mal 60 – 100 chrámov, 300 gerov vo vnútri hradieb a v čase rozkvetu tam žilo okolo 1 000 mníchov. Počas komunizmu mohol fungovať iba ako múzeum. Ničenie prežili len tri chrámy a väčšina mníchov bola zavraždená. 

Ostatní boli vyvezení na Sibír. Väčšina relikvií, masiek a sôch bola poschovávaná po okolitých horách. Po roku 1989 sa chrám vrátil do rúk lámom.

Prírodná rezervácia Khustai

Domov divokých koní Takhi, ktorí sú na rozdiel od iných divokých koní, ako Mustang alebo Brumby, aj naďalej neskrotiteľní, pretože sú extrémne tvrdohlaví. Volajú sa tiež Przewalského kone, podľa ruského geografa a vedca. Takhi nemá ofinu, má 33 chromozómových párov, čo je o 1 pár menej než iné kone. 

Naša sprievodkyňa si myslela, že keď nám Takhiho ukáže na obrázku v múzeu pri vstupe do národného parku a keď ho potom od brány zazrieme strašne ďaleko, že budeme maxi spokojní. Chcela to otočiť a ísť preč od tej krásy. Tvrdila, že kvôli zlým cestám v parku treba obísť celý park zvonku a prespať na jeho opačnom konci. Tak to teda nie. Šoféra sme dlho presviedčať nemuseli. Bol náš kamoš. Odviezol nás podľa pôvodného plánu hlbšie do rezervácie.

Zážitok bol veľmi dojemný. Po tom, čo sme už nejakú chvíľu križovali step, našli sme veľkú skupinku divokých koníkov Takhi, ktorá sa tam preháňala so žriebätkami. Jeden koník sa z kopca kotúľal do vody, vyliezol a potom sa znova skotúľal. Hrali sa, naháňali, túlili sa a pili. Zapadalo slnko a my sme boli ako počarovaní. Nechcelo sa nám odísť.

Čakala nás posledná 5-hodinová jazda smer Ulanbátar a konečne skutočná sprcha po dvoch týždňoch!!! Určite sme smrdeli jak mongolské kone, ale už nám to nedochádzalo. Snažila som sa myslieť len na to krásne a tešila som sa na fotky, ktoré som si nemohla priebežne pozerať. Nebolo veľa miest, kde nabíjať baterky. Z tých fotiek som doma znova a v kľude uvidela všetku tú
mongolskú krásu. 

Zopár (ne)praktických rád

Dáždnik – veľmi dôležitá vec. Takto som, prosím pekne, riešila svoje vesmírne potreby v Mongolsku. Stromy a kríky nikde. Keď sa na mňa pozerali ľudia od cesty, v ponuke bol len úsmev a dáždnik. 

Lopta – láme ľady aj v Mongolsku tak ako vo všetkých krajinách sveta, kam som zavítala. Je to úžasná vec na spriatelenie sa s deťmi a dospelými.

Vysoké topánky – Mongolky milujú vysoké topánky. Už som vám o tom písala v predchádzajúcom článku o Festivale Naadam. Odpozorovala som, že mongolské ženy v púšti Gobi si tiež žijú na vysokej nohe. Vy si samozrejme vysoké topánky neberte. : )

Rozpočet – môj bežný cestovateľský rozpočet, 25-30 USD na deň, sa v Mongolsku zmenil na 65 USD na deň. Samozrejme, dalo by sa aj lacnejšie. Odporúčam vám preto prísť už ako skupina podobne šibnutých ľudí, ktorí si ako-tak rozumiete a nepotrebujete akútnu pomoc psychiatra : ). Prenajmite si ako skupina ruský džíp so šoférom. Stretli sme veľa skupín, čo mali šoféra bez angličtiny, len stanovali a varili si sami. Povedali mi, že ich to vyšlo na 25 USD/deň. To sa mne nepodarilo, lebo času bolo málo.

Na záver:
Možno ste si všetky pravidlá v geri nezapamätali. Nevadí. Ak ste pochybili, ospravedlňte sa. Mongoli vám okamžite odpustia vaše chybičky. 

A hlavne, nezabudnite si doma úsmev, zíde sa vám.