Ako sme v Nepále vyšliapali do výšok

Obrovské množstvo zážitkov z Nepálu by som nevpratala do žiadnej knihy. Naozaj som nevedela, ktoré časti z nášho treku do himalájskych výšok na Annapurna treku vám mám vyrozprávať v tomto článku tak, aby som neprezradila priveľa z mojej knihy. Mohla by som hovoriť o tom, ako sa nám po ceste odkrývali štyri majestátne Annapurny, ako sme po ceste stretli krásnych ľudí a usoplené deti. Alebo o tom, ako sme cesnačkou premohli výškovú chorobu v 5 400 mnm. Alebo by som mohla vybrať príbeh, ako sa náš nudný výlet do džungle zmenil po tom, čo ma „napadol“ krokodíl a po tom, čo sme dostali možnosť umývať slonovi zadok? Ale toto všetko si nechám až do mojej knihy Úsmevné pocitopisy

 


 Navnadím vás zatiaľ tým, ako prebiehali prípravy na 13-dňový trek a ukončím to tým, že som za odmenu videla Mont Everest, ako na dlani. 

Trojdňová špina, výškový profil a trekové topánky na bežiacom páse – zopovedná príprava

V tom čase som žila v Londýne a tam široko ďaleko kopec nenájdete. Takže príprava spočívala okrem plánovania itineráru aj v tom, že som sa rozhodla celkom komickým spôsobom zmäkčiť moje nové masívne trekové topánky v posilňovni, na bežiacom páse naklonenom na maximum. Majiteľovi som sľúbila, že na bežiacom páse v tých srandách nebudem moc dupať a pustil ma. Ďalšia fáza bola zmieriť sa s tým, že sa na treku budem musieť obaliť do tzv. trojdňovej špiny, čo znamená štádium po troch dňoch, kedy vám je už jedno, že niektoré časti telíčka proste neumyjete tak, ako doma. Vytlačila som si výškový profil nášho treku na papier a dala som si ho na nejaký čas pod podušku, nech sa s ním stotožním. O nič hrozné v podstate nejde… keď ste fit. Ale bola som ja fit?


Nekontaktný kontakt

Milujem prípravy. Ako vidíte, stavala som sa k nim s veľkým rešpektom a ako vždy v štýle: „Musím to dať, veď čo ak sa tam už v živote nedostanem“. Súčasťou príprav bola aj komunikácia s našim kontaktom, ktorý chvalabohu nebol až taký kontaktný, ako Nepálci vedia byť. Kamoš Filip, ktorého poznáte z môjho príbehu, mi dal kontakt na pána Lámu, pretože je dôležité dostať sa v Kátmandú do spoľahlivých rúk dobrej miestnej agentúry, aby vaše prípravy z posilňovne a vaše úspory nevyšli nazmar. Mistr Lama, majiteľ firmy, seriózny starší pán, sa mi hneď moc pozdával. Bol to taký kľudný nevtieravý biznismen. Už mu v kancelárii chýbal len skrotený tiger. Dal nám vyplniť nejaké papiere, akože za nás preberá zodpovednosť a pošle helikoptéru pre naše mŕtve telá tam, kam bude treba. Predstavil nám nášho sprievodcu/nosiča, nášho úžasného chlapíka menom Bom, ktorý mal asi 30kg a plánoval nám niesť ruksak na svojom detskom telíčku a vo svojich sandálkoch. Oznámil nám, že odnesie max 25kg. Akože kde? Trénoval on vôbec v posilňovni ako ja? Nebudem musieť niesť ja jeho?

No nekúp to! „North Face“ s momentálnou zárukou

Bom nám skúsene poradil, že si ešte máme obehnúť mesto Kátmandú a že tam nájdeme všetky značkové veci na trek, aké si len prajeme. Napríklad také trekové nohavice značky „North Face“. Látka je originálu podobná len farbou, ale zato logo výšivka…eňoňuňo! A máte to dokonca aj s momentálnou zárukou kvality, teda výrobok vydrží nejaký ten moment a rovno pred vašimi očami vám tú výšivku s logom North Face, v tom danom momente vyšijú. Čiže tento originál máte momentálne len vy. Nevadí, 13-dňový trek tie cintľavé zipsy snáď vydržia a treba podporiť miestnu ekonomiku. Parťáci teda nakúpili.

Na začiatok treku nás odviezol taký ten domáci minibus, super lepkavý, s otvorenými oknami a plápolajúcimi záclonami, do ktorých si už nejeden domorodec utrel ruky alebo sa vysmrkal. Ale veď to už patrí k tomu. Bože, len nech mi to neplápolá okolo ksichtu! Autobus nemal posilňovač riadenia, ale len posilňovač šoféra, ktorý ako klimatizáciu používal vyklonenie tela do pol pása z okna von počas jazdy alebo dával nohu von z otvorených dverí za jazdy. Potom sa teda začalo úžasných, občas náročných, 13 dní na treku, aj s tou spomínanou 3-dňovou špinou, krásnymi ľuďmi, usoplenými deťmi a hlavne s Annapurnami všade na okolo. Ale o tom sa už viac dozviete v mojej knihe. 

Mont Everest na dlani

A ešte na záver tohto článku pár slov o Mont Evereste. Za odmenu sme si zaplatili prelet okolo najvyššej hory sveta. V ten deň bola parádna viditeľnosť. Naše malé lietadlo začalo naberať rýchlosť alebo odvahu. Vzlietli sme. Dostali sme cukrík na cucanie, niektorí na mliaskanie. Milá letuška so spoteným podpazuším nám rozdala mapu s názvami vrcholov a ukazovala nám, čo a kde vidíme. Po jednom sa chodilo do kokpitu a keď prišiel rad na mňa, bolo to v ten pravý moment. Mont Everest som mala zrazu bez námahy na dosah aj bez kyslíkovej bomby. Nezabudnuteľné pocity! V takom kľude si tam stojí a je to taký krásny fešák. Keby sa tak čas dal zastaviť.


Pre tých, čo by sa chceli vybrať do Nepálu, mám množstvo rád, ale jedna pre začiatok: Zožeňte si radšej vlastný „North face“ ešte pred cestou. A nezabudnite, mám pre vás nekontaktný kontakt ; ) Ten pre vás všetko zariadi.