Tak predsa vznikla tretia kniha
V tomto článku vám v prvej časti ponúkam úsmevné úryvky z mojej tretej knihy „Úsmevné pocitopisy – Sólo v Južnej Amerike“.
V druhej časti nájdete postup, ako (samo)vydať knihu. Dozviete sa akým úsmevným procesom si prešli všetky tri knihy, kým sa dostali k vám, čitateľom.
1.1.2023 bol dátum, ktorý odštartoval písanie mojej tretej knihy zo série Úsmevné pocitopisy o mojej sólo ceste na nízkom rozpočte po Južnej Amerike s ruksakom, s tromboembóliou a nedoliečenými potrhanými šľachami na nohe. Vyrazila som od Kolumbie cez Patagóniu, až po Ohňovú zem, na najjužnejší pazúrik juhoamerického kontinentu a na skok do Brazílie.
Predstava, že sa znova pustím do celého procesu okolo vydania knihy popísaného v druhej časti tohto článku bola chvíľami náročná, ale keď som sa pozrela cez okno a videla tú sychravú slovenskú zimu 2023, povedala som si, že „idem“ do Južnej Ameriky.
Asi by sa mi na jar ťažko vysvetľovalo samej sebe, čo som robila počas dlhých zimných večerov. Dala som vesmíru záväzok, že v novom roku začnem. A vesmír vidí všetko.
Lesk a bieda sprevádzania
Tak poďme na to! Na môj prvý zájazd v živote. Súhlasila som byť hodená do vody ako náhrada za chorého sprievodcu v Patagónii. Prešla som síce Južnú Ameriku, ale dobrodružne cestovať nerovná sa vedieť cestovkovať. Mojou úlohou bolo za 3 týždne dohodnúť všetky exkurzie podľa programu, nájsť, objednať a na mieste zaplatiť miestnych sprievodcov, rezervovať dopravné služby, zmestiť sa do patagónskeho rozpočtu a naučiť sa množstvo informácií o týchto troch krajinách: Čile, Argentína a Brazília. Agentúra síce vedela, že mi u klientov žiadne informačné medzery neprejdú, ale toto tajomstvo mi, „chvalabohu“, neprezradila.
Zabudnite! Ako sprievodkyňa musíte vedieť všetko! Nemusíte, ale ak to chcete po psychickej stránke prežiť, vlastne MUSÍTE byť sprievodca, historik, politik, geograf, botanik, zoológ, tlmočník, veštec, rosnička, astrológ, astronóm, horolezec, manažér, diplomat, zdravotná sestra, lekárnička, mama, dcéra, kamoška, psychológ, kouč, motivátor, animátor, ekonóm, účtovník, pokladník, bodyguard, hľadač najlepšieho kurzu, vekslák na zámenu peňazí, vyhľadávač najlepších reštaurácií, čašník, vybavovač lepších izieb, nosič kufrov, budík, strážca šperkov, strážca pasov…
A to všetko robíte „con mucho gusto“, s veľkou radosťou a odvahou. A bez Wi-Fi (rok 2012). Verila som, že to zvládnem. Až do momentu, keď som na túto prvú, narýchlo zorganizovanú výpravu vyfasovala 30-ročného menedžera s ajfounom a s dostatočným objemom dát, aby na ňom mohol za pochodu kontrolovať každé moje slovo, pričom mi ten ajfoun strkal pod nos a opravoval ma.
Okrem prudivého menedžeríka som tiež nevedela odpovedať na otázky typu: „Za jak dlouho přijedeme vod čilských hranic do hotelu?“ Hm, v tom hoteli som nikdy nebola, miest na mojej sólo ceste bolo príliš veľa, aby som si to pamätala a nenapadlo mi vygúgliť pred cestou ešte aj tento typ informácií. Zo zadnej časti autobusu sa ozvalo: „Co říkala, za jak dlouho?“ Ozvalo sa to prvé bodnutie do sprievodcovského srdca: „No, ona neví!“ Klient pri tom vyhodil ruky do luftu a nechal si ich sklamane plesknúť o kolená v zmysle „To je fakt hrozný“, prípadne v zmysle „Proboha, jak je možné, že todlecto neví, diť je to průvodkyně!“
Ďalšia skúška ohňom na seba nenechala dlho čakať: „Tá pláž, na ktorú pôjdeme o dva dni pozrieť tučniaky, má piesok alebo kamene?“ Nech sa páči, prichádza obrovské sklamanie po druhé: „Co říkala?“ Nasledovali ruky v lufte a sklamaný plesk po stehnách: „Ona neví!“ Au! Zaboleli ma klientove stehná aj moja unavená nevyspatá duša. Keď som bola naposledy v Punta Arenas, prespala som pol dňa u Martina Kukučína a na ostrov Magdalena som nešla, keďže tučniaky v tom čase už odplávali na svadobnú cestu. V každom prípade si nie som istá, či by som si povrch tej pláže pri všetkých juhoamerických zážitkoch a dojmoch pamätala…
Dodnes je veta „Ona neví!“ veľmi obľúbeným výrokom u nás doma. Keď niečo neviem, plesknem si so smiechom do stehien a dobrovoľne sa priznám: „Ona neví!“
Život kolumbijskej kávy
Prišli sme na nový rok 2023 domov z hôr a o 22.00 som sa zavrela do pracovne.
Peťo sa pýta: „Kde si? Čo robíš?“
Ja: Som v Kolumbii a je mi tam dobre, nechaj ma 
Peťo na mňa vyčaroval ten svoj úsmev, celý dojatý ma silno objal a potichu odišiel. Aj nasávanie vlastných zápiskov sa počíta za písanie knihy, však? . Začalo sa to Kolumbiou a kapitolou o živote kávy a o návšteve kolumbijských kávových plantáží u deduška Eliáša v kávových horách okolo mestečka Salento 
.
Kolumbia – Salento – údolie Valle Cocora
Na námestí v Salento čakala sedemčlenná skupina Amíkov na ôsmeho člena – mňa. Keď ma zbadali, veľmi sa tešili, že sa džíp naplnil a môžeme vyraziť do údolia voskových paliem – Valle Cocora! Jedna z nich sa tešila omnoho viac a afektovane ma stískala. Bola to fakt úplne špeciálna americká odroda, ktorá furt jačala: „Wow! Wow! Wow! Ty si nás zachránila. Jeeej, ty máš aj mapu!“ Ach, zase tá mapa. Vytrhla mi ju z rúk a tešila sa. „Wow! Wow! Wow!“ Zostala som kukať s otvorenými ústami ako americká herečka, až sa jej parťáci začali smiať. Keď to ináč nejde, viem byť v tvári celkom „úprimná”. Babenka mala asi 25 rokov, všetkých nás štuchaním zorganizovala do auta ako menťákov a stále niečo jačala. Po ceste som bola nedobrovoľne povýšená na navigátora. Veď mám tú mapu! Moja pusa stále opakovala: „Na tom treku sa nedá stratiť, nepotrebujete mapu, kľudne choďte bezo mňa.“ Všetci už dávno pochopili, že chcem ísť sama, len ona ma furt premotivovane zapájala.
Keď sme vystúpili, zorganizovala nás na čiaru a chcela akože odštartovať náš trek. Jačala, že pre mňa nesie aj maškrty na jedenie. Kristepane, choď už, nech ťa nepočujem a nevidím! Ups! Šmykla som sa v blate a rozbila si na skale obe kolená. V momente bola pri mne a zase jačala: „Mám všetko, čo treba na očistenie!“ Ona sa snáď nikdy neunaví! Radšej som sa na tie kolená ani nepozrela, nech nepokračuje. „Ďakujem, ale som OK.“ Ešteže som na treku vždy najpomalšia, a tak sme sa „prirodzene“ rozdelili. Po dvoch hodinách začalo strašne pršať a predo mnou boli ešte tri hodiny šliapania. Spomínala som vám, že Cocora znamená vodná hviezda? Tak na mňa tu počas treku spadlo niekoľko miliárd takých vodných súhvezdí. Nemala som veci do dažďa, v tej rýchlosti všetko zostalo v hosteli a pred odchodom absolútne nič nenaznačovalo, že by malo pršať. Dnes už viem, že v Južnej Amerike v období dažďov proste netreba hľadať na oblohe náznaky, či bude pršať.
Stretla som čarovného deduška, ktorý ma zobral k sebe do domčeka, uvaril mi teplú čokoládu a z veľkého igelitového vreca mi vyrobil „goretexové“ nepremokavé šaty. Vyrezal otvor na hlavu a na ruky a bolo. Paráda! Ide sa ďalej. Asi po hodine tohto silného studeného dažďa moje hrubokožené trekové boty vzdali svoju nepremokavú funkciu. Pripadalo mi smiešne, ako som na začiatku treku obchádzala kaluže a hopsala z kameňa na kameň. Teraz som už išla predklonená ako vojak v druhej svetovej, do tváre mi šľahal dážď a už som ani nemusela dávať pozor, kam stúpam. Voda bola nad mašličkami na topánkach. Neviem prečo, ale usmievala som sa.
Kolumbia – Eldorádo
Píšem kapitolu o Kolumbii a občas mám pocit, že budem musieť premenovať knihu z „Úsmevné pocitopisy“ na „Dojímavé pocitopisy“. A to nechceme však?
Ide totiž o to, že táto krajina mi v podstate neponúkala skoro žiadne bizarné situácie, na ktorých by som si zgustla, keďže správanie Kolumbijčanov k turistom odráža veľkú vďaku za každú jednu nohu, ktorá tam vkročí. Obyvatelia trpeli najdlhšou občianskou vojnou v dejinách Južnej Ameriky, zažili vyčíňanie narkobaróna Pabla Escobara a iných fiškusov.
Nehovoriac o tom, čo mali na rováši dobyvatelia v časoch hľadania „El Dorada“ (po slovensky eldoráda 
). Keď chýry o Zlatom mužovi dorazili až do Španielska, začali sa podnikať nebezpečné výpravy, cieľom ktorých bolo hľadanie zlata. Nazvime to krásnym slovenským slovom „pľundrovanie“.
Bájny mýtus totiž hovorí o náčelníkovi kmeňa Muisca, ktorý zo svojej zlatej plte pravidelne hádzal do posvätného jazera Guatavita obetné dary zo žltého kovu a iných drahokamov, aby si uctil Bohov. Viete si predstaviť to jazero plné zlata? Jazero sa nikdy nenašlo, ale Španielom sa pri jeho hľadaní podarilo zmapovať územie Južnej Ameriky.
Šupla som vám sem zopár fotografií z Museo del Oro v Bogote (Múzeum zlata). Verím, že sa dopracujem v mojich zápiskoch z ciest aj k vtipným pocitopisom. Ak nie, nevadí, na prvú kapitolu (krajinu) v knihe si proste pripravíte vreckovky, lebo vám zmäknú srdcia 
.
PERU
„Ako som prišla o peruánskeho Inka manžela“
Na letisku v Arequipa ma už čakal Inka Edgar a spolu s ním sa začalo moje Inka dobrodružstvo. Edgar žije minimalisticky a skromne, silno spätý so svojimi Inka koreňmi. Neboli to ani zďaleka kráľovské korene, skôr korene poddaného ľudu. Pravý Inka chodí všade peši, takže z letiska sme šliapali až k nemu domov – ja s celým mojím nákladom. Vôbec to nevadilo, lebo už tam sa začalo jeho čarovné pútavé rozprávanie o jeho predkoch. Zbožňovala som jeho príbehy o synoch Slnka, ktoré mi sypal ako z rukáva. Všetko, čo hovoril, bolo také čarovné.
Chcela som sa ísť pozrieť na kondory do kaňonu Colca, ktorý je druhým najhlbším kaňonom na svete – 4 160 m. Edgar sa celý rozžiaril a vymyslel pre mňa špeci Inka plán, ako sa zdarma prepašovať na skalný výhľad Mirador Cruz del Condor, kam chodia turisti obdivovať kondory. Veď táto zem patrí Inkom a ja som hosťom v Inka rodine, nebudem predsa platiť vstupné na území Inkov. Výborne! [ako to dopadlo, sa dozviete v knihe]. Hneď po návrate od kondorov do Arequipa ma Edgar takú zaprášenú, spotenú, v trekových botách a s ruksakom vzal na miestnu tancovačku. Zreferovala som mu svoj Inka výlet. Bol celý spokojný, že mu jeho Inka triky ešte stále fungujú. Nechcel uznať, že to má zopár nedoriešených zádrheľov [dozviete sa v knihe].
Len tak medzi rečou mi oznámil, že sa do mňa vraj hneď v prvý deň zaľúbil. Stalo sa to pri prvom spoločnom obede v typickom juhoamerickom „vyžeráku“, kde sa dá dobre a lacno najesť s domácimi, a ktoré si ja starostlivo vyberám, aby z toho nebolo črevné bum-bum. Toto bol presne ten vyžerák, do ktorého by som asi nevošla. Kričal špinou a ja som si v tanieri našla muchu aj vlas. Edgar nebol žiaden humusák a mrzelo ho to. Neviem, čo mi to napadlo, ale oba bonusy som bez rečí vybrala z taniera a dojedla svoju „neodolateľnú“ porciu. Nestihla som mu ani dopovedať o svojich legendárnych cestovateľských črevných problémoch a do 15 minút boli na záchode hromy-blesky. Nepriznala som sa, aby ho nemrzelo, kam ma vzal.
Edgarove oči sa už fakt začali podobať na srdiečka. Ešteže som na druhý deň odchádzala do Bolívie a SAMA! Edgar sa totiž už v tomto momente rozhodol, že kvôli mne pôjde až na koniec sveta… Teda aspoň do Bolívie… Teda aspoň do mesta La Paz. Stálo ma veľa úsilia odradiť ho, lebo keď sa Inka zamiluje, tak sa zamiluje, a keď sa Inka zatne, tak sa zatne. Nakoniec som musela nasadiť taktiku protivnosti a pochopil.
Bolívia – ako ma „predali“ v soľnej púšti
Salar de Uyuni
Pokračovala som do mesta Uyuni, odkiaľ sa organizovane na džípoch vyráža na najväčšiu soľnú pláň sveta – Salar de Uyuni – na náhornej plošine Altiplano, v nadmorskej výške 3 650 m n. m. Soľná pláň nie je veľká len rozlohou, ale aj najväčšími zásobami soli a lítia na svete, a vidíte ju aj ako bielu bodku z vesmíru. Vrstva soli má niekoľko desiatok metrov.
My cestovatelia sa tam veľmi tešíme, lebo každý z nás už aspoň raz v živote videl, že sa tam dajú robiť nádherné fotky. V období dažďov sa soľná púšť premení na obrovské zrkadlo a všetko, čo odfotíte, má v odraze dvojníka. V období sucha sa slané kryštáliky vyzrážajú, soľ si spomenie na hodiny chémie, vzniknú nepravidelné šesťuholníky a povrch púšte vyzerá ako včelí úľ. Príroda je mocná čarodejnica.
Keďže všetko okolo vás je oslepujúco soľnobiele, pri fotení sa môžete pohrať s perspektívou a vzniknú zábavné fotografie. Postavíte si do popredia rôzne rekvizity, ktoré máte poruke, a vy ste v diaľke menší než tá vec. Samozrejme, nesmú chýbať vyskakovačky rôzneho tvaru a výšky. Niektorí prídu fakt nachystaní, nestrácajú čas a sypú jednu pózu za druhou, a potom sú tí, čo sa po nich opičia ako ja. Bola som v strese, keď som zistila, že ostatní v partii už majú vymyslenú nejakú pózu a mne stále behal po rozume len ten výskok.
Porozprávam vám o výbere agentúry, s ktorou som šla na soľnú púšť – salar. Tu som sa na svojej juhoamerickej ceste po prvýkrát rozčúlila. Dočítala som sa totiž, že niektoré agentúry sa nestarajú o svoje džípy, tie sa kazia, stáva sa veľa nehôd a vy stratíte drahocenný čas, keď sa v soľnej púšti nemôžete pohnúť z miesta kvôli opitému šoférovi alebo pokazenému autu. Na webe som našla zoznam agentúr, ktoré sú OK a ktoré určite NIE. Tak, vážení, urobím si domácu úlohu, na cestovateľskom fóre si vopred naštudujem, aké čachre-machre tu skúšajú na turistov miestni fičúri, a oni so mnou predsa len vypiekli.
Tetu vo vybranej agentúre som upozornila, že viem, čo sa tu kade-tade deje, a vybrala som si ich, lebo majú dobré meno. Tak nech sa neopováži predať ma inej agentúre len preto, že som sama a nebudú im v džípe sedieť počty. Ubezpečila ma, že sa to nestane. A stalo sa. Tak ja si spravím domácu úlohu, všetko si pozisťujem a oni ma takto predajú?! Nielenže ma predali raz, ale dokonca dvakrát. Ako to celé bolo sa dozviete v mojej knihe „Úsmevné pocitopisy – Sólo v Južnej Amerike“.
Argentína – Yerba maté
Cezmína paraguajská, zelené zlato Indiánov, nie je čajovník, ale strom, ktorému sa darí v Južnej Amerike v oblasti južnej Bolívie, v Brazílii, Argentíne, Paraguaji a Uruguaji, kde mali pôvodne domov Indiáni Guaraní.
Maté pomáha udržiavať organizmus mladistvý, posilňuje imunitu, pôsobí protizápalovo, stimuluje činnosť mozgu, znižuje hladinu cholesterolu a vyplavuje z tela škodliviny. Čo viac si dnešný človek môže priať? Kedže som maté spoznala ešte v Ekvádore vďaka Argentíncovi Carlosovi, ktorý sa staral o mňa a o moje zábavné diagnózy, bola som na pitie maté mierne pripravená. Hovorím mierne, lebo keď vidíte, ako pije maté jeden Argentínec, poviete si, „jééé, to je vskutku zaujímavé“, ale keď vidíte, ako ho pije celá krajina, poviete si, „jééé toto vôbec možné?“
Všetko vám vysvetlím. Maté je vlastne úplná pecka. Okrem zdraviu prospešnej zložky má aj hydratačnú, spoločensko-zbližovaciu, kamarátsku a životabudičskú funkciu. Avšak o tom, že maté nie je návykové, by som vedela polemizovať, pretože Argentínčania, Uruguajci a Paraguajci bez neho nevedia existovať. Správajú sa bez neho ako deti bez dudla.
Pije sa trpké a zo špeciálnej nádoby podobnej malej tekvičke – matero, cucá sa cez kovovú slamku – bombilla – a to priemerne 30 hodín denne, vždy a všade, dokonca aj počas jazdy na bicykli. Argentínci sú vlastne jednoruký národ, pretože pod pazuchou majú termosku s horúcou vodou, v tej istej ruke držia tekvičku s maté a druhou rukou robia ostatné veci. Pitie z tekvičky má kompletný používateľský manuál [dozviete sa v knihe]. Vďaka maté sa mi otvorili dvere do iného argentínskeho sveta a predstavte si, bolo v ňom dobre. Pripravila som vám zbierku fotografií. Nech sa páči, vstúpte aj vy do sveta maté.
Čile – noc u Martina Kukučína
Ešte než odletíme do severnej Patagónie, chvíľu vás zdržím v Punta Arenas, kde ma čakalo milé prekvapenie. Ubytovala som sa v hosteli, ktorý sa volal, ako ináč, „Koniec sveta“, a recepčný zisťoval, odkiaľ som. Vypleštil oči: „Vieš, v koho dome si sa práve ubytovala?“ Keď mi povedal, kto tam býval, vypleštila som oči pre zmenu ja. Tak v Punta Arenas sú stovky hostelov a ja si úplnou náhodou vyberiem zrovna dom, kde žil Martin Kukučín. „Vieš, ten doktor!“ hovorí recepčný. Chvíľu som bola zmätená, či sa tešíme z rovnakého Kukučína, veď on bol spisovateľ. „Nie-nie-nie, on bol v Čile uznávaný doktor,“ opravil ma recepčný.
Wow! A sme DOMA. Konečne som raz v živote mohla zamachrovať s povinným čítaním zo strednej a kruci, on bol aj doktor. Vyfotila som si ceduľu na jeho dome a vyškierala sa od ucha po ucho v Kukučínovej sprche.
Martin Kukučín, vlastným menom Matej Bencúr, pochádzal z Jaseňovej, vyštudoval medicínu v Prahe, mala ženu Chorvátku, žili spolu na ostrove Brač a v časoch veľkej migrácie Chorvátov do Južnej Ameriky tam odišiel aj s ňou. Punta Arenas bolo miesto, kam mierili európski emigranti, a odtiaľ sa „civilizovala“ pustá čilská a argentínska Patagónia. Čiľania naňho spomínajú v dobrom ako na veľkého altruistu a filantropa, ktorý skutočne liečil a pomáhal a nesnažil sa na chorobách druhých obohacovať. Bol veľmi akčný, založil nemocnicu, prvý Červený kríž, bol členom hasičského zboru a okrem iného napísal aj cestopis Prechádzky po Patagónii. Hm, to sme vlastne trochu kolegovia.
Nezabudnite prosím
Hoci sú moje knihy aj v kníhkupectvách, najlepšie podporíte moju ďalšiu tvorbu, ak si
>>>>>>> KNIHU OBJEDNÁTE PRIAMO U MŇA <<<<<<<
Aby mohla kniha ležať na poličke v obchode, musím zaplatiť aj distribútora a kníhkupectvo. Dá sa tomu vyhnúť, pretože mám tento web, ktorý si spravujem sama a knihy si môžete objednať tu >>>
Časť druhá:
Ako (samo)vydať knihu
Kamoška mi povedala, že mám napísať knihu o tom, aké je to ťažké, vydať knihu 
Ehm, ďalšiu knihu? Neviem, či by kniha o tom, ako vydať knihu, bola taká úsmevná ako tie moje zo série „Úsmevné pocitopisy”, pretože vydať knihu nie je sranda. Poviem vám prečo…
- Písať knihu je vlastne boj - musíte vraj každou vetou bojovať o čitateľa 🤺
- Diskriminovanie vlastných fotiek bolí. Veď ich milujete všetky! 💚 Musíte byť krutí a vlastne diskriminovať väčšinu!
- Korektorka a grafička by mali byť na rovnakej vlne ako vy, budete s nimi totiž pár mesiacov surfovať 🏄♀️
- Ruka ako myš: tvar vašej ruky sa po všetkom tom písaní, korigovaní, práci s fotkami a marketingu podobá na myš - tú počítačovú 🐭🖱🐭
-
Voltaren gel: všetko vás bolí a máte vysokú spotrebu Voltarenu. Naradšej by ste sa v ňom rovno vykúpali. Našťastie pekne voní!
- Masér: toto slovo je pre vás zrazu vzrušujúcejšie než čokoľvek iné 🍫🍩
-
Úsmevné nápady: máte ich plnú hlavu, ale vy sa musíte krotiť v počte strán, lebo viete, že vás čaká ďalší bod
-
Financovanie: Keď už máte pocit, že po dlhých nociach písania nevládzete, prichádza tá najťažšia časť
Bye-bye vaša kreatívna mozgová hemisféra, 
hello vaša kalkulačka. Začnete zháňať sponzorov, reklamných partnerov, píšete maily na všetky strany, vytvárate projekty na granty. Dokola ďakujete za negatívnu odpoveď 🙂
- Až príde jedna pozitívna a vy dostanete grant. Super! Tak už zohnať len zvyšných 95%. Potom vám napíše niekto, že vás počul v rádiu, že si kúpil knihu, je ňou nadšený a rád by vám poslal aspoň 100-ku.
-
Donio: dozviete sa, že existuje platforma, kde môžete svoj projekt prezentovať a navnadiť vašich potenciálnych čitateľov, aby si vašu knihu kúpili v predpredaji a podporili váš projekt. Pokryjete tak aspoň časť toho, čo na vydanie knihy potrebujete. Pripravte sa na poriadny 2-mesačný záhul, pretože viesť kampaň bude náročné, hlavne ak nemáte to, čo je v dnešnej dobe “nad zlato”. A nad zlato sú dnes SLEDOVATELIA na sociálnych sietiach (Followeri)
- Followeri: „Vy nemáte aspoň 5 000 followerov na sociálnych sietiach a vy chcete vydať knihu?” (Dostala som podobnú otázku ). Áno a veľmi by ste ju chceli vydať - veď ňou chcete rozosmievať Slovákov!
Takže…
- Tvárite sa, že ste túto info o followeroch nikdy nepočuli, zvládnete to aj bez toho, aby ste ich mali 5 000 !!!
- Píšete a bojujete každou vetou o čitateľa vašou myšacou rukou voňavou od Voltarenu.
- S láskou aj naďalej diskriminujete vaše fotky a úsmevné nápady.
-
Snažíte sa zmestiť do knihy, ktorá bude mať 288 plnofarebných strán, cca 500 farebných reportážnych fotografií, kvalitnú tvrdú šitú väzbu a bude sa volať napríklad tak, ako tá moja: “Úsmevné pocitopisy - Sólo v Južnej Amerike”.
-
A tešíte sa, že existuje platforma na podporu dobrých vecí - Donio. Ešte vždy sa totiž nájde mnoho nadšených ľudí, ktorí sa nadchnú vašim projektom a podporia ho! Pomôžu tak rozosmiať tisíce Slovákov.
Takto to vyzerá, keď chcete (samo)vydať knihu. Veľmi pekne ďakujem všetkým, ktorí ste sa nadchli mojou tvorbou a podporili ste vznik mojich kníh ich objednaním, milým povzbudením alebo ste o nich povedali vašim známym. Veď dobrej nálady nie je nikdy dosť!
Projekt knihy „Úsmevné pocitopisy – Sólo v Južnej Amerike“ bol uskutočnený aj vďaka finančnej podpore REVIE – Malokarpatskej komunitnej nadácie. Ďakujem!
Navštívila som 80 krajín na vlastnú päsť. Milujem prebúdzať v ľuďoch ich nesmelú dobrodružnú dušu a tých, čo cestujú z pohodlia domova, prenesiem do ďalekých krajín cez moje fotografie a úsmevné pocitopisy z ciest. Poradím, inšpirujem a pobavím aj vás? Cestovanie je nákazlivé ako smiech ; )
Som autorka knihy Úsmevné pocitopisy, ktorá zaručene rozosmeje vašu dušu. Stiahnite si zdarma eBook Ubytovanie za babku – 11 Trikov cestovateľky a zoznam Ako cestovať len s príručnou batožinou. Pre cestovateľov aj necestovateľov som pripravila virtuálnu Foto Výstavu z 23 krajín. Viac o mne sa dozviete tu…