Neskáčte do vodopádu v Guatemale a v Mexiku

Guatemala a Mexiko sú dve nádherné krajiny plné mayskej kultúry a pyramíd, ale ja som vám pre tento článok zo všetkej tej mayskej krásy vybrala výlet s narazeným rebrom v Semuc Champey v Guatemale a potápanie na mexickom ostrove Isla de la Mujeres.

Už na Slovensku som snívala, ako sa budem v Semuc Champey kúpať v prírodných terasovitých bazénikoch, v krásnej tyrkysovej rieke… ale nekúpala som sa. Vo vodopáde nad jazierkami som si dokaličila rebro a tak som sa len nešťastná pozerala, ako sa v nich moji dvaja parťáci, Malvi a Sali, čvachtajú. Ako to ale celé začalo? Zobrali sme si sprievodcu do jaskyne. Ten pochopil, že sme za každú srandu a „kázal“ nám v jaskyni prekonávať rôzne prekážky. Na konci jaskyne bola strmá šmykľavá skala, na ktorú nám kázal vyliezť a nedomyslel, že hore to po šmykľavom ešte ako-tak ide, ale dole bez istenia určite nie. Jediná možnosť bola skočiť do vodopádu.

Zostali sme všetci traja dlhšiu dobu zašprajcovaní a odhodlávali sme sa na ten skok. Smiech nás prešiel a ani sprievodcovi to už nebolo všetko jedno. Ukázal nám, kde skočiť môžeme a kde nie. Skočil prvý a postavil sa vo vode tam, kde je skala pod hladinou a ukázal nám, kde je zas plytká voda. No pekne, takže vlastne sme sa mali trafiť z výšky 10 metrov asi na 1 m2. Hovorím si, rýchlo skoč. Keď to budeš naťahovať, bude horšie. Skočila som síce na správne miesto, ale tesne nad hladinou som príliš skoro upažila, aby som zmiernila hĺbku ponoru v tej plytkej vode. Treskla som tak rukami po hladine a niečo mi puklo na hrudi. Skríknuť pod vodou od bolesti by bolo asi zbytočné a nad vodou som sa už kričať hanbila.

Neodtrhla som si náhodou prsia? : )

Nemohla som dýchať, hýbať rukami ani plávať. Tak som len kopala a kamoši vtipálkovia si robili srandu, že som si asi odtrhla prsia, keď to tak bolí a že to môžu hneď skontrolovať : ). Evidentne neodtrhla, ale mne teda do smiechu moc nebolo a navyše som sa potom nemohla v tých vytúžených kryštálových jazierkach kúpať. Nezisťovala som, čo sa mi stalo, ale do konca celej cesty som nosila ruku pri tele, nemohla sa poriadne nadýchnuť, zakašlať a čo bolo pre mňa najhoršie, ani sa smiať. Naučila som sa aspoň v mori plávať s jednou rukou a kopať nohami o sto šesť. Mali sme sa ísť totiž v Mexiku potápať. Bola som celkom zvedavá, ako sa oblečiem do neoprénu, ako si navlečiem bombu a ako skočím do vody z lode, aby si nikto nič nevšimol. Bála som sa, že ma takúto nevezmú.

Fešáci v sexy neoprénoch

Po všetkých mayských dobrodružstvách, ktoré si budete môcť vychutnať v mojej knihe Úsmevné pocitopisy – Kuba, Nepál, Guatemala, Mexiko, Indonézia, sme dorazili na posledné 3 dni na mexický ostrov Islas Mucheres a začala nám konečne dovolenka. Už len samé pláže, piesok, holé riťky, vlny, vlnky, silikónové prsia, na pláži behajúci nafúknutí chlapi, čo majú často namakaný vrch, ale majú tenké nohy, na ktorých zabudli cvičiť. Vybavili sme potápanie. Keďže sa moji parťáci nikdy nepotápali, mali ísť s nejakými babami, čo tiež nemali potápačský preukaz. Ráno dostali rýchlokurz a boli z nich potápači ako lusk. Takí fešáci v sexy neoprénoch.

Vyrazili sme teda všetci spoločnou loďou. Ja som mala ísť s nejakými namakanými chlapíkmi, čo im vraj hodinová bomba vydrží 1,5 hodiny. Vraj sú fakt dobrí a vedia tam dole pomaly dýchať. Mala som v pláne, že teda vynechám nejaký ten dych, nech sa kvôli mne nemusia vracať skôr na hladinu. Divím sa, že mi bomba nevydržala ešte dlhšie, lebo ten dych som úplne zatajila,
keď som videla tu úžasnú podmorskú krásu.

„Pod vodou tých namakaných potápačov počuť nebude„

Po ceste sme teda vyzdvihli tých takzvaných namakaných potápačov, s ktorými som sa mala ísť potápať ja. Predstavte si, ako darček pre mňa: boli to opäť raz, hluční Amíci, ktorí našu kľudnú potápačskú loď úplne zamorili hlučnými dialógmi o všetkom a o ničom a my sme nepočuli vlastného slová. Mali asi 150 kg každý a asi aj toľko rokov mali. Ostatní ľudia v lodi na seba kukali jak puci a naše konverzácie sa v tom okamihu skončili. Ja som teda predsa len išla s nimi, lebo veď ako povedal Sali – pod vodou ich počuť nebude. Svätá Pravda!!! 😉 Zima tam dole bola poriadna, počasie bolo fakt nie moc tropické a ani neoprén nestačil. Pery fialové, bradavky úplne zamrznuté a myslela som, že mi odpadnú. Ale viditeľnosť úžasná. Tešila som sa moc.

Videla som barakudy, chodiacu hviezdicu, langustu, fialovo zelené ryby, Nemo rybky, nejaké sochy a kríž pod hladinou, vrak lode, koraly a teda boli tam aj neprehliadnuteľní Američania, ktorí sebecky kopali okolo seba plutvami do druhých potápačov a bolo im to jedno.
Po ponore sme sa zase všetci stretli na lodi. Sali ešte stále vyškerený a plný síl, ale Malvi sa zdal byť zelený. Jeho raňajky sa ešte chceli ísť potápať a tak si z jeho bruška odskočili bez neho 😉

Ach, bolo nám krásne! Ešte večer sa mi celý svet knísal. To je ten pocit, keď vyjdem zdola hore. Ktovie, čo mi do tej „kyslíkovej“ bomby vlastne primiešali : )

Neodmysliteľná rada na záver: Nelezte na vodopád, môže sa vám pri zoskoku niečo odtrhnúť  : ) 

Viac úsmevných príbehov nájdete v mojich knihách zo série Úsmevné pocitopisy: