Prezradím vám tajomstvo. Keď navštívim krajinu, v ktorej sú sopky, po mojom odchode zásadne nejaká vybuchne. Prebudila som po svojom odchode sopku na Islande, na Jáve, v Guatemale, v Ekvádore, v Čile, na Novom Zélande, v Taliansku… , ale že prebudím sopku v Nikarague ešte pri príchode nikto nečakal. Ani môj nastávajúci snúbenec, dnes manžel, Peťo.
Ešte sme len pristáli a čakali v rade na imigračnom oddelení, keď v správach v telke nad našimi hlavami vidím dym. Pozerám titulky pod reportážou a tam meno sopky, na ktorú sme na druhý deň mali liezť. Vraj tam zabilo 4 kravy. Neviem si pomôcť, ale z predchádzajúcich sopečných skúsenosti cítim, že za ich osud nesiem zodpovednosť ja. V duchu sa kravám ospravedlňujem.
Peťo sa ma nenápadne pýta: „To nie je náhodou tá sopka, na ktorú sme mali zajtra liezť?“. Celkom prekvapená, že je v obraze, som prikývla. Nezvykne sa deň vopred pýtať, kam ideme. Na prípravu itineráru pred cestou som tu expert ja a on ho za jazdy vylepšuje svojim „ja“. Peťo sa vypytuje ďalej: „A nemáš tam v zálohe nejakú inú sopku?“. Jasné, že mám, ale na tú nemôžeme ísť sami. Musím zohnať agentúru. Pustila som sa rýchlo do hľadania.
Cerro Negro.
Sopka zatiaľ nevybuchla, hoci jej neďaleká sestra bola už od rána riadne naštvaná.
Plán bol nasledovný: dostaneme veľkú dosku a pevné dupačkové montérky, vylezieme na sopku, nakukneme do krátera a spustíme sa na doskách, ako na saniach dolu, po sopečnom prachu a v ňom si doškriabeme sklo na kamere GoPro. Vzrúúúúúúšo! A bolo to tak. Užívali sme si, že stojíme na činnej sopke, našli sme nejakú dymiacu dieru, zapaľovali v nej drevené palice a obchytkávali sme drapľavé lávové kamene. Na vrchole sopky išlo zatiaľ všetko podľa plánu. Ale ja som ani náhodou netušila, že Peťo má aj iný, tajný plán.
Celý čas sa tak divne usmieval, túlil sa a chodil okolo mňa. Hovorím si, jeho prvá exotická cesta, jeho prvá sopka… asi je dojatý. Zrazu sa postavil predo mňa, usmial sa a v sekunde tam už zas nebol. Hlavou mi na sekundu prebehlo: Žeby omdlel zo sopečných výparov? Alebo mu došlo zle z toľkých cestovateľských emócií? Nie, neomdlel, ale kľačal na teplom lávovom kameni, ako sopečný rytier a dal mi do ruky niečo malé hranaté. Hanblivo niečo šepkal a usmieval sa. NIE, nedošlo mu zle. ÁNO, bolo to slovo, ktoré nasledovalo, ale to slovo som už vykríkla ja… to vám je všetkým, samozrejme, jasné.
Bolo to jasné aj Američanke, ktorá vedľa nás stála, začala tlieskať a jačať, že ona to celé videla a vraj hneď vedela, čo sa deje a aj to odfotila. Nikdy sa nám nepodarilo od nej tú fotku získať. Ale späť k tomu, čo to vlastne videla a čo bolo to hranaté v mojej ruke. Predstavte si, Peťo chce so mnou navždy žiť a potrebuje na to moju ruku. Tak ma o ňu požiadal na nikaragujskej sopke Cerro Negro. K zásnubám som dostala do dlane malé autíčko Land Rover Defender – môj detský sen. Píšem o tom aj v mojich knihách zo série Úsmevné pocitopisy.
Ešte teraz mi zviera srdce. Nič trefnejšie sa žene, ako ja, predsa nedá dať. Veď možno poznáte môj príbeh a viete, ako veľmi mi šibe z tohto hranatého auta.
Keď sa Peťo v našom vzťahu začal tváriť, že ma bude ľúbiť naveky, nenápadne som mu naznačila: „Vieš, ja nie som z tých báb, čo postávajú pred výkladom klenotníctva. Nevadí? Nemusíš mi dávať zásnubný prsteň, bála by som sa, že ho pri nejakom dobrodružstve stratím a budeš smutný.“ Tváril sa vtedy, že vôbec nevadí. Ale ako mu napadlo toto autíčko? Neviem. Vlastne, viem, veď on je ten pravý a dostal za to moje ÁNO.
Reakcie z domova boli zábavné. Samozrejme, pochválila som sa na facebooku a kamošky sa pýtali: „A zásnubný prsteň bol v tom autíčku?“ „A to znamená, že doma v garáži ťa čaká naozajstné auto?“… ani tak, ani tak. Stačí mi úplne tento malý hranatý, s láskou vybraný, priamo z Anglicka objednaný mini-model, ktorý nás síce nikam neodvezie, ale my ho so sebou môžeme vziať kamkoľvek : )
Tak vážení, mám pre vás ďalšiu dobre mienenú cestovateľskú radu: Keď najbližšie pôjdete na sopku, nenahnevajte ju! Môže sa stať, že ostanete na ocot.
Ďalšie úsmevné príbehy nájdete v mojich knihách zo série Úsmevné pocitopisy.
Navštívila som 80 krajín na vlastnú päsť. Milujem prebúdzať v ľuďoch ich nesmelú dobrodružnú dušu a tých, čo cestujú z pohodlia domova, prenesiem do ďalekých krajín cez moje fotografie a úsmevné pocitopisy z ciest. Poradím, inšpirujem a pobavím aj vás? Cestovanie je nákazlivé ako smiech ; )
Som autorka knihy Úsmevné pocitopisy, ktorá zaručene rozosmeje vašu dušu. Stiahnite si zdarma eBook Ubytovanie za babku – 11 Trikov cestovateľky a zoznam Ako cestovať len s príručnou batožinou. Pre cestovateľov aj necestovateľov som pripravila virtuálnu Foto Výstavu z 23 krajín. Viac o mne sa dozviete tu…