Na zmrzlinu na Kube? Jedine s vedrom!

Najintenzívnejšie kubánske zmrzlinové orgie sme zažili v meste Baracoa, na východnom pobreží. Mesto bolo dlhé roky odrezané od sveta a že tam začali chodiť turisti, im bolo dosť jedno. Veď oni na tom nezbohatnú, len sa ešte viac narobia, že ich musia obslúžiť. To staré známe „komunistické“ bolo cítiť všade. V Baracoa boli dve zmrzlinárne: fajnová a ľudová. Rozdiel medzi nimi bol v hygiene, v kvalite zmrzky, v dlhej a ešte dlhšej dobe čakania a v cene: 1,60 SK verzus 0,30 SK. Viete si teda predstaviť to množstvo ľudí, ktoré kvôli tej nízkej cene s nami sedelo a čakalo v tej ľudovej zmrzlinárni. 

Podľa dlhého radu na Kube vždy nájdete zmrzlináreň 

Zmrzlináreň je na Kube to najdôležitejšie miesto v meste. Prisahám! Systém obsluhy sme za celý ten čas nepochopili, ale hlavný princíp sa zdal byť „nikoho neobslúžiť”.  Čakali sme v rade 45 minút ako na stôl v luxusnej Michelínskej reštike. Zvonku bol super výhľad na to, ako sa vnútri nič nedeje a ako si 30 zákazníkov nemôže objednať. Potom sme čakali ďalších 45 minút vnútri, kým prišla ofučaná tetuška. Ja už som musela vyzerať ako žirafa, čo som hlavu toľko naťahovala. To, ako oni vedia pozerať cez človeka a ignorovať ho, to som zažila len na Kube. Kto mal vedieť, že sme mali prísť s vedrami! Kubíci fakt chodia pre zmrzku s vedrami a majú surovo prednosť pred nami ostatnými, lebo to sa “rýchlejšie” nakydá. 

Hlavne nenahnevať servírku…

To slovo “rýchlejšie” som si predsa len dovolila použiť, pretože tu ide len o porovnanie :-). O rýchlosti však ešte stále nemôže byť ani reč. Keď som už začala mávať na tetu, spolusediaci Kubík ma ohriakol, že nemám tetu volať, lebo ju nahnevám a ona just nikdy nepríde. Kubík mal asi 40 rokov a sedel tam ako poslušný pionier, čo sa zastavil po škole na zmrzku. Veď času má on dosť, asi ako väčšina ostatných, stoicky hľadiacich chlapov s trpezlivými tvárami v tomto zalepenom mieste. A tak sme tam tak čakali ako pionieri za hrozne špinavým stolom, s hrozne špinavým, až plesnivým obrusom, čo sa nepral za celý Fidelov život. Sedeli sme v horúčave na stoličkách obtiahnutých chlpatou kravskou kožušinou, čo ma pichala cez kraťasy. Ale čo by človek neurobil pre zážitok a zmrzlinu. 

Dobojovali sme to až ku skoro zdarnému koncu. Za to všetko čakanie som si obozretne objednala päť čokoládových a dostala som dve. Tak som macherku zdutú čašníčku neľútostne otočila po zbytok. Zabudla som poznamenať, že čokoládová bola jediná voľba! To mohli kľudne naliať tú zmrzku do bazéna a mohli sme ju všetci spolu odtiaľ vyjedať, lebo čo sa týka hygieny, by to bolo asi jedno. Jedli sme totiž s malými plastovými lyžičkami, ktoré mali do čierna ohmatanú rúčku. Teta ich pred našimi očami „umývala” namáčaním do nejakej vody plnej čokoládovej zmrzliny. O bože!

Čokoládové šialenstvo vo fajnovej zmrzlinárni

Ako to vyzeralo v spomínanej fajnovejšej zmrzlinárni? Zaujímavosťou na dverách Čokoládového domu boli originálne otváracie hodiny: 7h30-15h00 a 15h00-23h. Bolo len 21h30 a zavreté. Tak nám Kubíci poradili, že predavačky sa tam zamykajú a že máme trieskať na dvere. To ešte netušili, komu otvorili a ako verne, často a hlasno budeme klopať ďalšie 2 dní na dvere. To, čo nám tam priniesli kačacou chôdzou na čisté stoly a na nechlpaté stoličky sa podobalo raju. Aj keď obsluha tu bola kozmickou rýchlosťou ochrnutých ofučaných kačíc, ešte vždy to bolo nenormálne rýchlo v porovnaní s tou ľudovou zmrzlinárňou. 

Zákazníci so žirafími krkmi čakali a ony štyri sa opierali o barový stôl, vykecávali, prevracali očami a tvárili sa, ako ich to celé otravuje a nudí. Okrem zmrzky (čokoládovej, ako ináč) som skúsila horúcu čokoládu s kusmi plávajúcej čokolády, ktorá vôbec nebola dotieravo presladená. Úplne úžasné čokoládové šialenstvo. Baracoa je totiž jediné mesto, ktoré má fabriku na čokoládu, aj keď malú, ale predsa. Je dosť smutné, že v krajine, kde kakao rastie v lese, je len jedna mini-fabrika. Všetko čo sa dá, ide na vývoz. Veď na čo by bola Kubíkom čokoláda! 
Takto vyzerali naše ľudové gastro zážitky. Nebojte sa, hladovať na Kube nebudete. V ubytovaní u domácich sa najete úžasných dobrôt, ktoré oni vedia zohnať pod pultom. Len pri slove ryba a langusta, by ste mali radšej šepkať. Prečo? Viac o šepkaných morských plodoch sa dozviete v mojich knihách zo série Úsmevné pocitopisy: