Nedráždite tuleňa na Galapágoch

Hoci som žila v Ekvádore 3 roky, nedostala som sa vtedy na Galapágy. Určite aj preto, že to nie je destinácia za babku, ale za veľa babiek a možno som čakala na ten správny moment. Ten prišiel po tom, čo som stretla môjho manžela a chcela som mu ukázať môj druhý domov – Ekvádor. O tom ako sa prebudila jeho dobrodružná duša a ako získal moju ruku ste si už mohli prečítať. Život so mnou pre neho teraz znamená zvýšené riziko, že strávi dôchodok v tejto úžasnej krajine a chcela som nech vidí, aká krása by ho čakala, keď budeme staručkí.

Verná krédu „cestujeme za babku“ som pekne potrápila všetky svoje mozgové závity a miestne kontakty a nachystala Galapágy. Síce nie za babku, ale možno za dve babky. V prípade, že by ste potrebovali poradiť, obráťte sa na mňa, potrápim kľudne závity aj pre vás. Zatiaľ ale môžete začať trénovať dobrodružné návyky s cestovaním na vlastnú päsť a pomôžu vám pri tom moje knihy zo série Úsmevné pocitopisy:

Nedráždite tuleňa!

Vzácne ekvádorské ostrovy Galapágy ukrývajú také poklady, že sa nedivím, že tam Darwin zabrzdil loď a pozisťoval, čo potreboval pre objasnenie evolúcie. Do dnes tam totiž žijú vzácne živočíšne druhy, ktoré nikde inde na svete nenájdete. A pozor ten ostrov tým tvorom patrí! Na lavičku si tam len tak ľahko nesadnete a na pláži tiež šéfujú zvieratká.

Sú tam proste doma a tak to má byť. Treba sa chovať slušne, ako na návšteve a teda určite nedráždiť tuleňa. To by som ale nebola ja, keby som to predsa len neskúsila. Jedného nervózneho tuleňa som mierne naštengrovala, keď som sa tvárila, že som tuleň. Prekukol ma.

Zažili sme samé úžasnosti. Pri šnorchlovaní nám nakúkali do kamery malé hravé bábätká tuleňov a na pláži s nami vylihovali ich maminy. Do nekonečna sme čakali, kým sa obrovské prehistorické leguány flegmaticky pohnú, aby sme si preverili, či vôbec žijú. Plávali sme v jaskyni so žralokmi a s gigantickými korytnačkami. Natáčali sme si zásnubný tanec vtáčika s modrými nohami, ktorý sa volá Sula modronohá alebo Booby. Tento vtáčik pri tanci pretŕča svoje modré nožičky, aby ich videla jeho snúbenica. Má ich modré kvôli látkam, ktoré získava z rybej potravy. Keby sa pri tanci zabudol najesť, nožičky mu zblednú a už o neho nebude taký záujem. Keď najbližšie zjete rybu, mrknite aj vy na svoje nohy. Jeden nikdy nevie, ta modrá sa vám môže hodiť.

V múzeu sme boli pozrieť svetovú legendu – zabalzamovaného Osamelého Georga. To vám bol prosím pekne posledný potomok korytnačiek Pinta. V posledných rokoch to bolo najznámejšie zviera na svete. Mal vyše 100 rokov a už dávnejšie sa rozhodol, že nechce deti. Vodili mu tie najkrajšie Pinta korytnačky z okolia a on nemal záujem. Nezostal po ňom teda, žiaden Pinta krpec a svet sa musel rozlúčiť nielen s Georgom, ale aj s týmto živočíšnym druhom. Osamelý George sa stal symbolom ochrany zvierat na celom svete.

Galapágy bojujú o prežitie. Ľudia mali totiž „super“ nápad a doviezli so sebou prasce, kozy, kravy a potkany, ktoré požierajú to málo rastlinstva, ktoré na týchto sopečných ostrovoch rastie a priniesli zo sebou maliny, ktoré sa rozrástli, pohltili ostrov a často krát sa stávajú pascou pre korytnačky.

Galapágy sú veľmi vzácne a magické miesto, na rovníku, iba 1000km v mori, západne od Ekvádora. To len pre spresnenie, keby ste sa tam chceli vybrať. Ak predsa len pôjdete, mam pre vás tri rady na záver: Nedráždite tuleňa, nič pažravé tam nenoste, zožralo by nám to Galapágy. A nič si odtiaľ neodnášajte. Iba srdce plné radosti, foťák plný fotiek a hlavu plnú krásnych spomienok.