Nepýtaj sa na počasie, toto je Patagónia!

Na konci marca ma každý rok navštívi moja obľúbená kamoška, Patagónska nostalgia. Nevolám ju. Nájde si ma vždy sama. Už pozná moje súradnice a presný čas. Stačí, že fúka vietor alebo vidím na oblohe okrúhle „tmavobiele“ oblaky. Myslím vtedy na Patagóniu a je mi nádherne.

Marec je ten mesiac, keď som sa pred pár rokmi túlala po Patagónii, aj s kamoškou tromboembóliou a zranenou nohou, a videla som hory, ktoré som už tak dávno túžila vidieť. Túto diagnózu som si „zariadila“ ešte v Quite, kde som v tej dobe žila. Príbeh, ako som sa k nej dopracovala, vám porozprávam v knihe o Ekvádore, ktorú pre vás píšem. 

Tromboembólia

Pre tento patagónsky príbeh vám stačí vedieť, že týždeň pred mojím odchodom na 6-mesačnú cestu po Južnej Amerike, som kvôli natrhnutým šľachám na nohe dostala trombózu a potom pľúcnu embóliu. Keď som videla výraz tváre doktorov, ktorí boli v miernej panike „snáď nám tu tá cudzinka nezomrie“, napadlo mi, že by som sa o seba mala báť, ale moc mi to nešlo. Veď dýchanie sa upravilo a noha sa dolieči. 

A kedy už môžem vyraziť?

Po týždni som sa dozvedela, že som z najhoršieho vonku. Okrem mojej poznámky „veď som vedela, že to bude OK“, som utrúsila ešte tú najpodstatnejšiu otázku: „A kedy už môžem vyraziť?“ Pochopte, plán je plán! : ) Dohodli sme sa, že tomu dám ešte mesiac, nastavíme liečbu a dám si dokopy nohu. Sľúbila som, že budem na cestách pravidelne kontrolovať, či mám dostatočne rozriedenú krv a nebudem zaťažovať nohu. Vtipne mi poradili, aby som pri otváraní konzerv vždy radšej niekoho poprosila o pomoc, nech nevykrvácam, ak sa porežem. No problem. Posľubovala som im všetko a dostala som zelenú. Už som sa videla v argentínskej Patagónii, ako dojatá so slzami v očiach hľadím na Fitz Roy, a ako sa driapem na východ slnka na Patagónskych skalných vežiach v Torres del Paine v Čile.

Šľachy na nohe neboli úplne doliečené, snažila som sa preto zbaliť rozumne, nech nevláčim zbytočné kilá. Už mám v balení nejakú tú prax. Ak ste čítali môj článok z Juhovýchodnej Ázie, možno viete, že na začiatku mojich ciest som nemala to balenie až tak vychytané. A ak by ste chceli vedieť, ako sa balím dnes, stiahnite si môj zoznam, ako sa zbaliť len do príručnej batožiny.

Úlet na juh

V marci je v Južnej Amerike jeseň. Keďže som mala sklz, rozhodla som sa čo najrýchlejšie presunúť po zemi až na juh, kým príde do Patagónie zima. Vyrazila som z Quita koncom februára a za pár mesiacov som mala doraziť do Patagónie. Keď som bola asi v strede kontinentu, v Santiago de Chile, na cestovateľskom fóre Lonely Planet som zachytila, že na juhu sa už kazí počasie. V tom okamihu som prerobila celý itinerár, buchla som sa po vačku a už som sedela v lietadle, smer Puerto Natales. Obrala som sa síce o pocit, že sa tam postupne dostanem po zemi a bude to také zaslúženejšie a vzrušujúcejšie, ale predstava, že kvôli zime sa tam nedostanem vôbec, bola horšia, než malicherná dobrodružná potreba niečo si postupne zaslúžiť. 

Bola to taká rýchlovka, až som nemohla uveriť, že som tam. Nízke teploty a organizácia môjho 5-dňového treku, ktorý sa volá „W trek“ ma vytrhli z pochybností. Išla som s plnou poľnou, zobrala som si aj pokazenú nohou a aj tromboembóliu. Vzala som aj stan, aby som sa zmestila do rozpočtu. O vysokých cenách ubytovania v Patagónii by som mohla napísať celý článok. Je to celkom záhul na rozpočet, ktorý vám má vydržať 5-6 mesiacov. Väčšina ľudí si preto berie stan a jedlo na 5 dní.

Kvôli počasiu sme museli všetci, ktorí sme v ten deň vyrážali, obrátiť smer treku a keďže sa trasa zo západu na východ dá spraviť aj za 4 dni, podávala som tam pozoruhodné výkony. Na motiváciu niekedy stačilo, že som chcela dôjsť za svetla do ďalšieho kempu. Väčšinou som sa však pretekala s patagónskym počasím

Tentokrát som vyhrala ja. Musím sa teda hneď pochváliť. Zmákla som to! : ). Ako jediná z báb som celý trek dokončila. Ľudia postupne odpadávali kvôli 80km/h vetru, kvôli dažďu, nedostatku jedla, kvôli snehu, kvôli zime, zmoknutosti, nepripravenosti, lenivosti,… niektorí možno odpadávali z toho, že som smrdela :). Samozrejme že preháňam, ale pravdou zostáva, že som sa štyri dni neumývala. Ani len zuby! Chápete to? Ja, okresný hygienik! V tej zime, vetre a v daždi, po 8-9-10-12 hodinách šliapania s celým nákladom je človek rád, že je v stane a v suchu. A nie ešte studenú vodu pod pazuchy dávať. Nebola som jediná, čo som hygienické potreby nosila celý ten čas zbytočne. Najviac ma snáď rozosmievala zbytočnosť môjho gélu na vlasy v ruksaku.

Pre mňa bol každý deň na tejto ceste malý zázrak. Veď toto dobrodružstvo sa skoro nemalo konať. Zopár ľuďom, ktorí to už chceli kvôli počasiu vzdať pomohlo, keď som švihla do pľacu: „To snáď nemyslíte vážne, precestovali ste kus sveta, tak nevymýšľajte a ostaňte. Ja mám tromboembóliu a doničené šľachy a ja to dám“. Hneď im bolo trápne odísť :-).

Farebná jeseň

Slávna jeseň v Patagónii stojí fakt za to. Lístočky na malých patagónskych zakrpatených bukoch hrajú všetkými farbami. Ísť mojím tempom by pre niekoho mohla byť pekná otrava. Len čo sa vyčasí, furt niečo fotím, furt stojím a obdivujem, furt si niečo píšem. W trek nie je veľmi náročný, ale to jesenné počasie, to je to, čo sa dá len ťažko predstaviť. Chvíľami som si hovorila „pomaly, šetri nohu, veď máš celý deň“. Prešlo päť patagónskych minút, vy stihnete akurát spraviť jednu fotku a už šľahá 80km/h vietor. A hneď mi hrá iná pesnička: „Moja zlatá, pekne pridaj, keď nechceš šliapať 4 hodiny v daždi“. A takto stále dokola.

Malé horské radosti!

Prvú noc som spala v domčeku strážnika parku menom José. Stretol ma, keď som sa vybrala na poslednú 2-hodinovú etapu dňa a prehovoril ma, že to nie je dobrý nápad, že ide dážď. Hoci som mala stan, nechal ma prespať v strážnom domčeku. Super! Nemusím sa rozkladať. Uvarila som sáčkovú polievku s extra cestovinami a v duchu som sa tešila, že je 200g z váhy dole. Malé horské radosti!

Dážď, čo sa tak strašidelne blížil, sa nakoniec nekonal. Konal sa však na druhý deň a poriadne. To je súčasť hry. Pri nárazoch vetra okolo 100km/h obloha prešla fakt všetkými farbami. Vietor vyfúkaval vodu z jazera vysoko do vzduchu. 

„Nepýtaj sa na počasie, toto je Patagónia!“

Vznikali vzdušné víry, ktoré zmietli jedného chlapíka z nôh. Zapriete sa do vetra, aby ste mu odolali, vietor zrazu poľaví a vy letíte 5 metrov dopredu do vzduchoprázdna. Najhoršie bolo na skalách. Zapriete sa a tušíte, že keď sa zmení vietor, letíte dole. Ani to nedomyslíte a už je to tu. Srdce vám búši v krku a na tvári máte víťazný úsmev: „Ja som to tušila“. Poskladať stan v tom vetre je veľmi zábavné, ako aj naháňačka po horách, keď vám odfúkne bundu. Na strážnikovom domčeku vás pobaví nápis: „Nepýtaj sa na počasie, toto je Patagónia!“

Lavína


Do ďalšieho kempu som dorazila úplne mokrá. Strážnik mi v búdke usušil veci. Mimochodom, bol to práve on, ktorý každého odrádzal, aby nešli ďalej, že ďalšie 2 dni bude pršať. Niektorí sa zbalili a vrátili sa. Ostala som ja a zopár chalanov. Na druhý deň nám vyšlo celkom parádne počasie. Päť hodín slnka. Od radosti som si to slnko aj fotila. Úplnou náhodou sa mi tak podarila odfotiť v diaľke lavína.

„To nemôžeš vzdať!“

Blížila som sa k miestu, kde sú patagónske veže Torres del Paine. Ak som ich chcela na druhý deň vidieť pri východe slnka, musela som ešte v ten večer pridať k 7-hodinovému treku dve hodiny do prudkého kopca, aby som sa dostala na noc do posledného kempu pod vrcholom. Keby som ostala spať nižšie, znamenalo by to vstávať oveľa skôr a ísť po tme 3,5h na vrchol. Ale keď som zbadala ten posledný stupák, chcela som to zabaliť a vykašľať sa na celý východ slnka. Veď tie veže snáď uvidím cez deň. Nakopli ma traja okoloidúci chalani. „To nemôžeš vzdať!“ Ok teda, potrápim sa ešte. 

             

To snáď nie!

Doplazila som sa do horného kempu úplne hotová a zmoknutá. Čakala som, kým prestane aspoň trochu pršať, aby som si postavila stan. Debatila som s ostatnými zakempovanými a dozvedela som sa, že posledné štyri dni tie slávne Patagónske veže nikto nevidel. Celé dni bolo zamračené. To snáď nie! Ale dobre vedieť, aspoň sa na to pripravím a rozložím sklamanie.

Zrazu som počula, ako jeden chalan ponúka miesto vo svojom stane 3 chalanom, čo sa tlačili v stane pre dvoch. Odmietli. Prihlásila som sa ja. Bola som hotová a nechcelo sa mi v tom daždi rozkladať a potom ešte aj variť. V noci som kvôli zime ani oko nezažmúrila. Do rána napadlo 40cm snehu. Preto tá veľká zima.


Vyrazila som teda s čelovkou po tme v hlbokom snehu na východ slnka na skalné veže Torres del Paine. Našťastie predo mnou vyrazili tí traja chalani, čo ma deň predtým povzbudzovali. Neviem, ako by som tam bola vyšla, keby neurobili stopy. V tej tme a v čerstvom snehu by som to na skalách nedala. Nebolo poriadne vidno značky, kade vedie chodník, ani kam šliapnuť. Sily nejak ubudli, noha štrajkovala. Keď som tam prišla, slnko ešte stále nevyšlo a veže nebolo vidno. Chalani tam už nejakú chvíľu čakali a boli úplne premrznutí. Zle si to vypočítali a rozhodli sa odísť, prespať v kempe ešte jednu noc a vrátiť sa tam na ďalší deň ráno. 

Vyzeralo to tak, že nič neuvidím a že tam odmrznem aj ja. Nebolo to ľahké rozhodnutie, ale vybrala som sa dolu. Jedla som mala dosť, rozhodla som sa, že zostanem ďalšiu noc. Schádzala som dolu a zrazu som zbadala modrú dieru v bielom snehovom nebi. Okno! Zvrtla som sa a vrátila som sa rýchlo hore. Veže boli tam! Odkryli sa. Pre mňa! Za odmenu. Nádhera a obrovská radosť. Po chvíli prišiel jeden chlapík. Tešili sme sa spolu a aspoň ma mohol odfotiť. Paráda!

Slovenská lady

Práve tohto chlapíka som v autobuse späť do Puerto Natales začula, ako niekomu hovorí: „Som rád, že tá slovenská lady to dala a videla veže. Moc jej to prajem, celý čas to nevzdávala a šliapala sama”. Hádajte, čo mi stekalo po lícach.

Už teda viete, prečo ma v tomto marcovom počasí vždy navštívi moja kamoška, patagónska nostalgia. A mám pre vás opäť zopár rád. Keď pôjdete do Patagónie, choďte určite na jeseň a keď tam budete, nepýtajte sa strážnika na počasie : )

Ako som v Patagónii udržovala pod kontrolou rozpočet na ubytovanie, sa dozviete v mojom eBooku zdarma „Ubytovanie za babku – 11 Trikov cestovateľky”. Dúfam, že tam nájdete zopár užitočných rád.

Úsmevné príbehy z iných kútov sveta nájdete v mojej knihe Úsmevné pocitopisy tu: